Najväčším aktom ozbrojeného odporu Židov počas holokaustu bolo povstanie vo varšavskom gete, ktoré vypuklo 19. apríla 1943 v predvečer významného sviatku Pesach. Bezprostredným impulzom k povstaniu sa stal začiatok poslednej etapy likvidácie geta, v ktorom vtedy žilo približne 60-tisíc zúbožených Židov. Tí všetci mali nájsť smrť vo vyhladzovacích táboroch, kam už v predchádzajúcich mesiacoch nacisti odviezli na 400-tisíc obyvateľov varšavského geta.
Nedostatočne ozbrojení židovskí povstalci prakticky nemali šancu odolať presile, napriek tomu však po nasledujúce zhruba tri týždne zvádzali márne boj s dobre organizovanými oddielmi SS a nemeckej polície, ktorým velil Jürgen Stroop. Varšavské geto bolo počas tej doby doslova zrovnané so zemou a preživší obyvatelia skončili v koncentračnom tábore Treblinka. Symbolickú bodku za povstaním urobilo 16. mája 1943 zbúranie varšavskej Veľkej synagógy. Stroop bol po vojne odsúdený na smrť a popravený.
Počas povstania zahynulo 13-tisíc Židov, po jeho potlačení ich bolo na 50-tisíc deportovaných hlavne do Treblinky. Mŕtvych na nemeckej strane bolo asi 100 až 200. Asi štyridsiatke bojovníkov Židovskej bojovej organizácie ŽOB sa podarilo z geta ujsť kanálmi na árijskú stranu. Časť z nich vytvorila partizánske oddiely, ostatní vstúpili do poľských jednotiek a niektorí neskôr bojovali vo Varšavskom povstaní v roku 1944. Celkovo sa konca vojny dočkalo 11 500 židovských obyvateľov Varšavy.
