Obrovskú rakvu Roberta Maxwella na Olivovú horu v Jeruzaleme toho dňa v roku 1991 sprevádzal izraelský premiér. Okrem manželky, siedmich dcér a synov či skupiny detí z Černobyľa (ktorým Maxwell dohodol v Izraeli lekárske ošetrenie) sa na pohrebe zúčastnilo toľko potentátov, že mohlo pokojne ísť o štátny pohreb.
Maxwell v posledných rokoch svojho života v Izraeli čulo investoval, tajnej službe Mosad poskytoval cenné informácie. Väčšina jeho najbližších skončila v koncentráku v Osvienčime, jeho spriaznenosť s Izraelom by preto nemala prekvapovať.
Lenže mediálny magnát, vlastným menom Ján Ludvík Hoch, si v pätnástich odstrihol bokombrady a židovstvo po väčšinu svojho šesťdesiatosemročného života vehementne popieral.
Vyrastanie v chudobe
Začnime však od začiatku. Solotvina, Podkarpatská Rus. Neveľká obec mala soľné bane a počas krátkeho obdobia patrila najskôr Rakúsko-Uhorsku, potom krátko Československu, potom Maďarsku a nakoniec si ju prisvojil Sovietsky zväz. Ján Ludvík Hoch tam vyrastal chudobný, v rodine, kde sa deti (nakoniec ich bolo deväť a na tomto počte trval aj v manželstve so svojou budúcou ženou Betty) v zime museli deliť o jeden pár topánok.
Drevený domček mal namiesto podlahy udupanú hlinu. Otec ho bil, a keď sa raz prvorodený syn z hroziaceho výprasku na ulici od strachu povracal, pred všetkými mu namočil do zvratkov tvár.
Dospelý Ludvík raz bude tvrdiť, že si z detstva pamätá len to, „ako strašne sme v zime mrzli, ako som mal stále hlad a ako veľmi som miloval svoju mamu“. Tá rozosmievala Rusínov svojím obľúbeným a nepredstaviteľne absurdným tvrdením: „Môj syn raz bude veľmi slávny! Cítim to, viem to!“
Ako pätnásťročný Ľudovít odišiel do Bratislavy. Dohovoril sa jidiš, po maďarsky, po česky a po rumunsky. Za vojny unikol pred nacistami do Francúzska a pridal sa k československej zahraničnej jednotke.
Jeho statočnosť, hraničiaca so šialenstvom (ostatní dôstojníci ani vojaci nezdieľali jeho inštinktívny sklon riskovať za každú cenu), mu vyniesla Vojenský kríž, jedno z najvyšších vyznamenaní za statočnosť, aké v Británii, kde sa po obsadení Francúzska usadil, mali.
V marci 1945 mu ho pripol poľný maršal Bernard Montgomery. Počas vojny si Ludvík niekoľkokrát zmenil meno i priezvisko – vraj pre prípad zatknutia nacistami – a pokračoval v tom tak často, až ho úradník v banke varoval: „Ak so striedaním mien neprestanete, zatvoria vám účet.“
V tomto čase sa v archíve československej tajnej služby začali objavovať prvé zmienky o výstrednom krajanovi – teraz už o Robertovi Maxwellovi.
Dvojča Clarka Gabla
Maxwell po vojne pracoval pre britskú rozviedku a v Európe sa dokázal ľahko pohybovať v najrôznejších spoločenských sférach, neskôr na oboch stranách železnej opony.
V povojnovom Berlíne už ako pohľadný dvadsaťtriročný mladík preukázal veľký talent pre výmenný obchod. V tom čase už hovoril aj plynule po francúzsky a po nemecky. Jedného dňa ho v Berlíne navštívil slávny maliar Ferdinand Springer, ktorý mu však neprišiel ponúknuť svoje obrazy. Springerov otec, vplyvný vydavateľ, totiž publikoval diela geniálneho Alberta Einsteina či nemenej slávneho nemeckého matematika Maxa Borna a vydával celý rad odborných časopisov.
Vedecké poznatky vtedy veľa nestáli, bol ich nadbytok, a Británia navyše nemala, na rozdiel od Nemecka, tradíciu vedeckých vydavateľstiev, zato u Springera ich boli plné sklady. Maxwell s vydavateľovým synom si padli do oka a dohovorili spolu veľký obchod, Maxwell založil vydavateľstvo Pergamon Press.
Kde vzal peniaze? Veľmi nezvyčajne: bol prvým (a posledným) britským špiónom, ktorému tajná služba MI6 poskytla kapitál. Vyplatil sa jej hlavne tým, že spolupracoval aj s východnými rozviedkami, ktoré kŕmil britskými dezinformáciami.
Medzitým na prelome 40. a 50. rokov vydalo komunistické ministerstvo vnútra v Prahe príkaz monitorovať Maxwella R., držiteľa kráľovského vyznamenania, ktorý vystupuje ako reportér.
Československá ambasáda v Londýne poslala roku 1947 do Prahy tajný list: „... z absolútne spoľahlivého zdroja sme zistili, že pán Maxwell..., pôvodne zo Zakarpatskej Ukrajiny, vlastným menom Ľudovít Hoch..., je agentom britskej tajnej služby a veľkým dobrodruhom.“
Iný záznam komunistickej tajnej polície uvádza: „Maxwell je veľmi pohľadný muž. Vyzerá takmer ako dvojča amerického herca Clarka Gabla.“
Súboj storočia
Workoholik a bonviván Maxwell v Británii prevrátil naruby skostnatený svet vedeckých publikácií a rozhýbal ho. Vedel to s vedcami, naučil sa ich žargón. Keď Rusi vyslali do kozmu sondu Sputnik, Američania spanikárili a poverili Maxwella, aby im sprostredkoval sovietske vedecké materiály.
Kontrakt mu počas troch rokov vyniesol desať miliónov dolárov. Maxwell bohatol, ale anglickým džentlmenom sa stať nemohol. Hoci si zmenil meno, jazyk i náboženstvo, zostal outsiderom. Po anglicky sa učil tak, že opakoval prejavy miláčika Britov, Winstona Churchilla.
Nevedomky si tak vypestoval akýsi falošne pompézny prízvuk, ktorý iritoval anglickú elitu, zatiaľ čo jeho bombastický životný štýl – veľké autá, jachty, pozlátený nábytok – vzbudzoval zvedavosť a rešpekt v USA.
V Británii sa na „zbohatlíka“ a „privandrovalca“ pozerali cez prsty, aj keď sa v 60. rokoch stal poslancom Dolnej snemovne. Ako energický „socialista“ v poslaneckých laviciach len iritoval kolegov oboch politických strán. Pri zasadnutí Dolnej snemovne si ustavične bral slovo a nebolo možné ho prerušiť. Zlomyseľne mu preto pridelili neriešiteľnú úlohu: dať do poriadku poslaneckú kantínu.
Kradlo sa v nej a bez ohľadu na to, koľkými peniazmi ju parlament dotoval, stále bola v mínuse. Aj najväčší Maxwellovi nepriatelia museli po pár rokoch uznať, že sa mu podarilo nemožné – kantína po prvýkrát vykázala zisk. Maxwell zrušil ľanové obrusy a drahé avokáda.
Keď sa pokúsil ušetriť na mlieku a k čaju podávať sušené, poslanci sa vzbúrili. Na druhej strane mu dovolili, aby na zásoby vynikajúceho archívneho vína z parlamentnej pivnice našiel kupca. O mnoho rokov neskôr si niekto všimol, že víno servírované v Maxwellovom opulentnom oxfordskom sídle odniekiaľ pozná...
Jeho prosperujúci oxfordský podnik Pergamon Press mu však nestačil, rozhodol sa kúpiť noviny. A začal sa najväčší mediálny súboj druhej polovice 20. storočia.
Tí dvaja sa prvýkrát stretli dávno. Maxwell v roku 1963 austrálskeho podnikateľa Ruperta Murdocha očaril a snažil sa ho presvedčiť, aby ako podielnik vstúpil do firmy na predaj encyklopédií – za milión dolárov.
Maxwell ho bavil, aj keď zistil, že firma je v skutočnosti bezcenná. „Snažil sa ma podfúknuť,“ cituje Austrálčana denník Guardian. „Musím priznať, že to bolo celkom zábavné, ale bolo mi jasné, že ten človek je podvodník.“
Z možných partnerov sa stali rivali storočia. Murdoch bol úspešnejší. V roku 1968 vyfúkol Maxwellovi bulvárny nedeľník News of the World a o rok neskôr aj bulvárny denník The Sun. Keď Maxwell konečne v roku 1984 získal denník Daily Mirror (v 80. a 90. rokoch ľavicové noviny s najväčším nákladom), vypukla medzi oboma magnátmi cenová vojna.
V tom čase boli náklady popredných britských novín až päťmiliónové, ich vydavatelia mali ohromný vplyv. Robert Maxwell ďalej rozširoval svoje vydavateľské a nakladateľské impérium. Stal sa symbolom úspechu a mal kontakty, za ktoré by sa nemusela hanbiť nejedna tajná služba. Maxwell to celý život vedel hrať na obe strany.
Keď v auguste 1989 niekdajší krajan letel už po niekoľkýkrát do Prahy (vtedy už nesmierne zavalitý a po rokoch zásobovania Sovietov informáciami i veľmi vítaný), cestou na palube premýšľal, či ho privíta osobne minister zahraničia.
Namiesto toho ho na letisku zaviedli do kúta, zhabali mu pas a izolovali ho v presklenej miestnosti. Po nejakom čase si Maxwell všimol, ako jeho smerom klusá skupinka ľudí so zrolovaným červeným kobercom (a s ministrom zahraničia).
Ospravedlňovali sa, že došlo k obrovskému nedorozumeniu. Komunistický prezident Gustáv Husák sa potom s Maxwellom snažil o súkromný rozhovor, ale nevedel po anglicky – a Robert už stihol zabudnúť po česky. Konverzácia viazla, a tak britský magnát spomenul lov.
Komunisti bleskovo vytelefonovali lov na jeleňa. Maxwell, ktorému nedokázali zohnať poľovnícke nohavice v jeho úctyhodnej veľkosti, musel loviť v gatiach od obleku. Neskôr priznal, že jeleňa zložiť nedokázal, ani keď mu ho všemožne nadháňali. Nakoniec mu ho zastrelil niekto iný.
Husák a neskôr Gorbačov chceli od Maxwella v podstate to isté: jeho peniaze. Na revanš mu sľubovali prístup na východné trhy. Na Maxwella mali však slabosť aj americký prezident Ronald Reagan a britská premiérka Margaret Thatcherová.
Pozývala si ho, aby jej radil, ako na sovietskeho vodcu. Zavítal aj do svojej rodnej Solotviny, kde Roberta – Ľudovíta – v 80. rokoch privítali hudbou, chlebom a soľou.
Maxwellova manželka Betty tvrdila, že bez ohľadu na veľkolepé privítanie, ktorého sa im dostalo, tam Robert upadol do depresie. Prepadol pocitu, že keby nebol odišiel, bývalo by sa mu podarilo rodičov, starých rodičov a súrodencov zachrániť.
Betty výlet, naopak, inšpiroval, postupne sa stala rešpektovanou odborníčkou na holokaust. Vzťah manželov sa však neodvratne zhoršil. Betty bola presvedčená, že ju Maxwell ponižuje a že sa v ňom prebudili výčitky svedomia pre sobáš s katolíčkou.
Nečakaný koniec
Hoci v Británii vybudoval rozsiahle mediálne impérium a stýkal sa s prominentmi celého západného aj východného sveta, jeho mocenský apetít stále nebol uspokojený.
Až nákupom vtedy vplyvného amerického denníka Daily News si Maxwell v roku 1991 splnil svoj sen globálneho tlačového magnáta. Keď na jachte kotviacej v New Yorku nákup novín oslavoval, jedným z hostí – donútených vyzuť sa z lakoviek, aby nezašpinili jachtu – bol Donald Trump, ktorý sa tiež zúfalo snažil denník kúpiť.
Už vtedy hľadal základňu pre svoj vstup do politiky, ale jeho biznis bol v strate a nemohol si noviny dovoliť. Nikto by vtedy nebol veril, že aj Maxwellovo impérium sa pre dlhy sotva drží nad vodou, a to len vďaka tomu, že spreneveril peniaze z dôchodkového fondu niekoľko tisíc svojich zamestnancov: spolu trištvrte miliardy libier.
Magnátovi sa podarilo dlhé roky všetkých ťahať za nos a svoje obrovské imanie predstierať. Sotva osem mesiacov po tom, čo sa Trump obdivne obzeral po interiéri jachty, ktorý jeden z hostí opísal ako „barok 70. rokov à la Playboy“, našli Roberta Maxwella mŕtveho a časopis Newsweek ho prekrstil na najväčšieho podvodníka storočia.
Maxwellova neočakávaná smrť šokovala svet, pretože všetkým pripadal nesmrteľný. Luxusná loď, z ktorej Maxwell nešťastnou náhodou – alebo úmyselne – skĺzol do oceánu, bola pomenovaná po jeho najmladšom a najobľúbenejšom dieťati, dcére Ghislaine.
Autor nedávno vydanej biografie Fall: The Mystery of Robert Maxwell (Pád: Hádanka menom Robert Maxwell) John Preston objavil zatiaľ najzaujímavejšie skutočnosti Maxwellovho pozoruhodného života i jeho náhleho konca.
Pitva, ktorú vykonali Španieli, bola urobená povrchne. Poisťovňou a Betty povolaný expert skúmal tesne pred pohrebom už rozpadajúce sa telo a ani jeho závery neboli jednoznačné. Poisťovňa chcela, aby to vyzeralo ako samovražda.
Rodina, ktorej mala byť vyplatená dvadsaťmiliónová poistka, zase chcela, aby to vyzeralo ako nešťastná náhoda. Dcéra Ghislaine ako jediná zo siedmich detí dodnes trvá na tom, že jej otec bol úkladne zavraždený. A časť verejnosti s ňou súhlasí – aj tridsať rokov po Maxwellovom tragickom skone ďalej koluje rad divokých konšpiračných teórií.
Podvodníkova dcéra
Maxwell po sebe nezanechal len krachujúci mediálny kolos, ale tiež početnú rodinu, ktorá zo dňa na deň prišla o život v luxuse. Vdova Betty si nemohla dovoliť ďalej vlastniť dom, v ktorom žila oddelene od manžela, a musela si prenajať malý byt.
To dcéra Ghislaine sa odmietla uskromniť. Mladá žena, zvyknutá na limuzínu so šoférom, jachtu a lietadlo, sa krátko po otcovej smrti zoznámila s bohatým americkým finančníkom Jeffreym Epsteinom.
Stala sa jeho partnerkou, a ako po rokoch vyšlo najavo, aj spolupáchateľkou zapletenou do jeho obrovského sexuálneho škandálu, ktorý pred niekoľkými rokmi otriasol Amerikou aj britskou kráľovskou rodinou.
Epstein si do svojho sídla dal posielať neplnoleté dievčatá na sexuálne zvrátenosti, a dokonca ich ddohadzoval celebritám vrátane britského princa Andrewa. Tie dievčatá mu zháňala Ghislaine Maxwellová, ktorá bola 28. júna 2022 odsúdená na 20 rokov väzenia.
