Rozpoltenosť Srbska ako by sa prepísala aj do života v Belehrade. Na sútoku Dunaja a Sávy sa k nebu týčia elegantné sklenené aj kovové veže. Cestné a železničné uzly tu spájajú strednú Európu s Balkánom.

Ale o kúsok ďalej čakajú ošúchané uličky s budovami, ktoré poznamenal čas. Historické krivdy a trpká pachuť bojov minulých kričia z grafitov na belehradských múroch. „Fuck NATO,“ odkazuje jeden z nich na bombardovanie Belehradu počas vojny v Juhoslávii v roku 1999. Na inej stene zase stojí „Heroes of 1995“. Odkaz na srebrenický masaker. Vojská Republiky srbskej vtedy zabili vyše osemtisíc Bosniakov moslimského vyznania. Srbsko nikdy oficiálne neuznalo srebrenickú genocídu.

A rovnako ako Belehrad, aj srbská zahraničná politika je rozkročená medzi niekoľkými svetmi, v šedej zóne medzi Pekingom, Moskvou a Západom. Srbsko sa prikláňa na tú či onú stranu v závislosti od aktuálneho diania vo svete.

Potom, čo Slobodan Milošević viedol v 90. rokoch minulého storočia Srbsko do niekoľkých krvavých vojen, už mali niektorí srbs...