Napriek tomu s vami, dedkom a bratom matka vystúpila v roku 1975 v televíznej súťaži Zpívá celá rodina.
Starý otec nás vtedy prihlásil kvôli mne. Ju sme viac-menej donútili, pretože účinkujúci museli byť generačne odstupňovaní.
Viete ešte, čo ste spievali?
Hoci som vtedy počúvala Helenu Vondráčkovú, spievala som všetky jej hity a doma sa na ňu hrala, priplietla sa mi do jej repertoáru od Marušky Rottrovej pieseň Markétka. S tou som sa prihlásila a s ďalším výberom pomohla televízna dramaturgia.
Moderátor Vladimír Dvořák sa vás vtedy spýtal, ako sa po nemecky povie jamky na lícach. Pamätáte si to?
No pravdaže: Die Grübchen! Chodila som vtedy do nemeckej jazykovej školy a vzhľadom na to, že jamky na lícach boli od detstva mojím výrazným poznávacím znamením, som to slovo poznala.
Mamina kvôli vám pretrpela televízne natáčanie?
Dala si predtým tri frťany, aby vôbec mohla vyjsť na pódium, a zvládla to. Spievala teda trochu falošne a navyše ráčkovala, ale zase ju tam počas večera balilo asi desať chlapov.
V prvej dekáde vášho života vás najsilnejšie zasiahol rozvod rodičov. V druhej to bolo sklamanie, že vás pre nedostatok talentu neprijali na konzervatórium?
Bolo to drsné rozčarovanie. Nemala som veľa sebavedomia a jediná cesta, na ktorej ma podporovali učitelia spevu a hlavne starý otec a kde som si trochu verila, sa mi zavrela. Vidím to ako dnes: nasledovali preplakané noci a dni, sklamanie, strata sebadôvery. Vtedy sa mi naozaj zrútil svet.
Nástup na strednú ekonomickú vyzerá ako rezignácia – nielen na spevácku kariéru, ale aj na ďalšie umelecké a humanitné odbory; teda pokiaľ ste neboli aj matematickým talentom.
To teda vôbec. Išli mi jazyky, humanitné predmety, ale mala som 16 rokov a školu vybrala mama. Nakoniec som sa s odretými ušami dostala až k maturite a ako jediná z celej triedy som ju robila až na jeseň, ale to som už spievala s kapelou.
V rovnakom roku, keď vzniká skupina Precedens, ste napísali aj svoju prvú knihu Rozhovory s útěkem. Do akej miery je tá kniha autobiografická?
Moje písanie odmalička smerovalo do šuplíka. Vtedy na strednej som si chcela po poviedkach, fejtónoch a poézii skúsiť napísať ucelený román. Rada som rúcala hranice, prekračovala normy a hľadala extrémy. Bývala som vtedy chvíľu so spolužiačkou, nemali sme chlapca a žili sme naplno. Intenzívne sme nasávali filmy kultových režisérov, koncerty undergroundových kapiel, čítali sme samizdatovú literatúru. Napadlo mi, že ten náš vzťah umocním a napíšem kontroverzný román o láske dvoch dievčat. V skutočnosti sme boli len ozajstné kamarátky. Mala som ju však tak rada, že by som to skutočne nazvala láskou. Uvedomila som si, že človek môže silne milovať kohokoľvek aj bez erotickej príťažlivosti a fyzickej lásky, ktorú som v knihe naznačila.