Je pravda, že ste sa naučili písať už v štyroch rokoch?
Áno. A v piatich som už tlačeným písmom napísala svoju prvú knihu. Volala sa Loď a bola o tej obrovskej výletnej lodi, ktorá sa potopila a na ktorej všetci umreli.
Tak trochu Wednesday z Rodiny Addamsovcov – boli ste smutné tragické dievčatko?
Nebola som typické dieťa, skôr taká stará mladá. Keď k nám prišla návšteva – a otec sa poznal s množstvom zaujímavých maliarov, sochárov, hercov, ktorí k nám chodili –, bavilo ma s nimi sedieť v obývačke a hltala som, o čom sa rozprávali. Inak som sa cítila osamelá. Myslím si, že už ako dieťa som mala psychické problémy, ale vtedy sa nič také neriešilo. Za diagnózu endogénnej depresie, o ktorej som sa dozvedela až o mnoho rokov neskôr, mohlo možno aj to, že ma mama nechcela. Keď ma v 18 rokoch čakala, skákala dokonca zo skrine, aby potratila.
To vám povedala?
Bohužiaľ, veľakrát. Odmala mi hovorila, že som jej pokazila život, a ani bitky vtedy neboli ničím výnimočným. Pomáhala som napríklad v kuchyni a rozbila tanier, hneď som dostala facku a mama mi vynadala: „Choď odtiaľto, nemôžem sa na teba pozerať, aké si drevo, ty si taká hlúpa, taká nemožná...“ Veľakrát som cítila krivdu a zariekla som sa, že takto so svojimi deťmi nikdy zaobchádzať nebudem. A to som dodržala.
Dokázali by ste o mame povedať niečo pekné?
Bola vášnivá čitateľka a mala veľký cit pre módu, estetiku. Vyzerala veľmi mlado, ako éterická modelka s oduševnenou tvárou, aj keď taká v skutočnosti nebola. Dokázala sa predať a všetci muži sa za ňou otáčali.
Prečo sa rodičia rozviedli?
Otec bol výtvarník a grafik, nám deťom kreslil rozprávky, komiksy, bol vzdelaný, citlivý, vedel povedať „mám ťa rád, som na teba pyšný“, a pohladiť ma. Zarábal veľa peňazí. Mama bola doma s nami a utrácala jeho peniaze za róby a klobúky. Ale čo bolo horšie, keď otec odišiel do práce, o chvíľku tam vždy prišiel nejaký pán... Otec začal veľa piť, čo viedlo k neustálym hádkam a, bohužiaľ, i k ruvačkám.
Boli ste toho svedkom?
Ja aj môj o dva roky mladší brat sme boli vždy niekde zalezení a plakali sme. Kým bol doma otec, rodina ešte fungovala. Dbalo sa na tradície, oslavy narodenín aj na poriadok a čistotu, venoval sa nám. Keď som mala trinásť, otec zobral igelitku a odišiel. Súd nás zveril mame do starostlivosti a tá si ďalej žila svoj život. Zato ten môj sa dramaticky zmenil. Nesmierne sa mi po otcovi cnelo a zhoršila som sa v škole. Otec mal potom ešte dcéru, navštevovali sme ho, ale v 57 rokoch zomrel.
Hudobný talent vo vás podporoval len starý otec?
Odmalička som všetkým tvrdila, že budem speváčkou, ale nikto ma nebral vážne; výnimkou bol len mamin otec. Pre mamu to bolo niečo smiešne, pofidérne, zbytočné. „Najskôr sa uč a potom si spievaj,“ radila. „Nechaj to kotkodákanie, kto to má počúvať, choď robiť niečo poriadne,“ urážala ma. Len dedko bol nadšený, keď rozpoznal môj talent, a odviedol ma do Kühnovho detského zboru, neskôr do ľudovky, vodil ma na muzikály, koncerty Golden Kids, filmy s Barbrou Streisandovou, do Ponrepa, previedol ma diskografiou skupiny Beatles...