Australopitekovia, dávni predchodcovia ľudí, nejedli mäso vôbec či len veľmi vzácne. Podľa agentúry Reuters to tvrdí výskum, ktorý skúmal kostry siedmich australopitékov, ktorí žili pred zhruba tromi miliónmi rokov.
Výsledok podľa vedcov podporuje domnienku, že konzumácia mäsa bola jedným z faktorov, ktorá prispela k rozvoju mozgu u ľudí. Nie je však stále jasné, kedy ľudia či ich predchodcovia začali mäso jesť sústavnejším spôsobom.
Vedci z nemeckého Inštitútu Maxa Plancka a Witwatersrandskej univerzity v Johannesburgu analyzovali kostry siedmich australopitékov, ktorí žili na území dnešnej Juhoafrickej republiky pred 3,3 až 3,7 miliónom rokov. Zamerali sa na analýzy zubnej skloviny, aby zistili skladbu stravy týchto homininov. Závery výskumu zverejnil odborný časopis Science.
"Naše údaje spochybnili domnienku, že mäso bolo zásadným prvkom stravy australopitékov," uviedla Tina Lüdeckeová z Inštitútu Maxa Plancka. Niektoré archeologické nálezy totiž mohli naznačovať, že australopitekovia spracovávali zvieratá a mäso.
Podľa Lüdeckeovej analýzy ukázali, že strava týchto živočíchov zásadných pre ľudskú evolúciu bola z drvivej časti rastlinná, hoci nemožno podľa vedkyne vylúčiť občasnú a veľmi vzácnu konzumáciu mäsa.
Australopitékovia sú považovaní za jedných z najstarších predchodcov ľudí. V porovnaní s druhom Homo sapiens sapiens však mali výrazne menší mozog a čiastočne sa podobali na šimpanzov. Podobne ako ľudia však chodili vzpriamene.
Zistenie, že australopitekovia mali prevažne rastlinnú stravu podľa vedcov podporuje domnienky, že pravidelná konzumácia mäsa mala vplyv na ľudskú evolúciu a predovšetkým na vývoj mozgu.
"Keby sme zistili, že australopitékovia jedli výrazné množstvo mäsa, tak by sme museli dôjsť k záveru, že neskoršie zvýšenie lebečného objemu v ďalších druhoch homininov nebolo spôsobené začiatkom spotreby mäsa," uviedol ďalší z účastníkov výskumu Alfredo Martínez-García.
Podľa Lüdeckeovej však výskum nevyriešil jednu z kľúčových otázok ľudskej evolúcie. "Kto ako prvý začal jesť mäso, kedy s tým začal, a kedy sa to stalo dostatočne významným zdrojom pre morfologickú adaptáciu," uviedla vedkyňa.