Filmový a televízny kameraman Jozef Šimončič sa vďaka svojmu talentu stal súčasťou tvorby najkvalitnejších filmov, ktoré vznikli v uplynulých desaťročiach na Slovensku i v Česku. Zachytiť fantazijný, nereálny až snový svet sa mu podarilo v prípade snímok ako Slávnosť v botanickej záhrade, Ľalie poľné, Ružové sny či v rozprávke Perinbaba.
Jozef Šimončič sa dnes (1. augusta) dožíva 80 rokov.
Narodil sa 1. augusta 1943 v Bratislave a už od detstva sa zaujímal o fotografovanie. Po maturite sa zamestnal v Československej televízii, kde vystriedal viacero pozícií ako napríklad asistent zvuku, ostrič, rekvizitár či osvetľovač. Počas jeho pôsobenia vo filmovej redakcii Československej televízie ho prozaik a filmár Peter Balgha presvedčil, aby sa prihlásil na Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umení v Prahe, kde v roku 1970 absolvoval odbor filmová a televízna kamera. Spoznal sa tu s režisérmi a budúcimi spolupracovníkmi ako Juraj Jakubisko, Elo Havetta či Dušan Hanák.
Ešte počas štúdia na vysokej škole nastúpil ako asistent kamery do Štúdia hraných filmov v Bratislave. Ďalšie cenné skúsenosti zbieral vďaka Jurajovi Jakubiskovi a Igorovi Lutherovi, ktorí ho v roku 1967 prizvali k spolupráci na filme Kristove roky. S Igorom Lutherom sa stretol aj pri nakrúcaní vojnovej drámy Muž, ktorý luže (1968) francúzskeho režiséra a predstaviteľa francúzskej novej vlny Alaina Robbe-Grilleta.
Už ako samostatný kameraman pracoval na filme Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Za kameru sa postavil aj v Havettovej druhej snímke Ľalie poľné (1972).
Intenzívne spolupracoval s Jurajom Herzom, s ktorým nakrútil úspešnú a obrazmi impresionistov inšpirovanú snímku Sladké hry minulého leta (1969), ktorá bola jeho televíznym debutom a tiež absolventským filmom. Jozef Šimončič zaň získal v roku 1970 na festivale v Monte Carlo ocenenie Zlatá nymfa.
Ich spolupráca pokračovala aj pri filmoch ako Petrolejové lampy (1971), Dotek motýla (1972), Toulavý Engelbert (1973), Sladké starosti (1984), Galoše šťastia (1986) alebo Hloupá Augustina (1993).
Svoj originálny kameramanský rukopis Šimončič zanechal aj v prípade známej poetickej tragikomédie Ružové sny (1976) a drámy Doktor Jorge (1977) v réžii Dušana Hanáka. Snovú víziu sveta zachytil okom kamery v dnes už legendárnych rozprávkach ako Soľ nad zlato (Martin Hollý ml., 1982) či Perinbaba (Juraj Jakubisko, 1985).
Z ďalších filmov možno spomenúť expresívne ladenú kriminálnu drámu Zabudnite na Mozarta (Miloslav Luther, 1985) či historické drámy Mateja Mináča Všetci moji blízki (1999) a Nickyho rodina (2011).
Jozef Šimončič, ktorý v júni 2000 založil Asociáciu slovenských kameramanov, získal za svoju prácu viacero ocenení. V roku 2001 zvíťazil v kategórii Najlepší slovenský kameraman v ankete slovenských filmových novinárov a kritikov o najlepší slovenský a zahraničný film a najlepšieho slovenského a zahraničného filmového tvorcu storočia, v roku 2010 získal Cenu za celoživotné dielo – Kamera 2010.