Námestie je plné ľudí, z reproduktorov znie smútočná hudba a voľným koridorom pomaly postupuje sprievod. Dominuje mu obrnené vozidlo ťahajúce na lafete rakvu, pred ním kráčajú vojaci nesúci veľký portrét zosnulého, vence a vankúše s jeho vyznamenaniami.
Je streda 13. marca 1985 a na moskovskom Červenom námestí sa tretíkrát v priebehu 28 mesiacov odohráva takmer identický výjav – Sovietsky zväz sa lúči so svojím najvyšším predstaviteľom. Tentoraz s Konstantinom Černenkom.
Hoci scéna i dej sú prakticky rovnaké, niečo je predsa len inak. Keď v novembri 1982 zomrel Leonid Brežnev, trvalo dva dni, kým sovietske vedenie oznámilo meno jeho nástupcu Jurija Andropova. Po jeho úmrtí vo februári 1984 si politbyro dalo ešte viac načas – kto bude stáť na čele štátu, prezradilo až po štyroch dňoch.
A teraz? Už niekoľko hodín po tom, ako Černenko naposledy vydýchol, sa verejnosť dozvedá, že novým generálnym tajomníkom komunistickej strany, a teda fakticky prvým mužom krajiny je Michail Gorbačov.
Nie je to jediná zmena. Nový kremeľský šéf je na sovietske pomery aj neobvykle mladý, má iba 54 rokov, takže v prestarnutom politbyre priam svieti.
A ďalší neprehliadnuteľný rozdiel oproti nedávnej minulosti – nie je to ani jeden z tých mdlých funkcionárov, na akých je verejnosť zvyknutá, ktorí pri prejavoch z papiera otrocky predčítajú notoricky známe frázy. Tento hovorí inak, je vitálny, nedrží sa iba napísaného textu, a hoci sa aj v jeho reči objavujú frázy o „dôslednom uplatňovaní leninských zásad“, „rozvíjaní tvorivej iniciatívy pracujúcich“ a podobne, používa aj slová ako demokracia či sloboda. A pozor, i keď opatrne, hovorí aj o reformách, ktorým sa spoločnosť nevyhne.
Nedá sa vniknúť do myslenia a pocitov obyvateľov Sovietskeho zväzu, ktorí v marci 1985 počúvajú podobné slová z úst nového najvyššieho predstaviteľa krajiny. Nie je však vylúčené, že nejeden ho vidí podobne ako prednedávnom Margaret Thatcherová. S Gorbačovom, v tom čase...
Zostáva vám 85% na dočítanie.