Európu zachvátil strach z ukrajinskej prehry. Akokoľvek sa však kremeľská elita tvári sebavedomo, len skrýva vlastné strachy. Moskva sa totiž opäť bojí revolúcie v samotnom Rusku.
Hrozba revolúcie
V minulosti ruských vládcov vystrašili už dekabristi (1825), inšpirovaní Veľkou francúzskou revolúciou a napoleonskými vojnami. Nasledovali revolúcie po prehranej vojne s Japonskom (1905) a tiež po zrútení Ruska v dôsledku prvej svetovej vojny (1917). Revolučné udalosti tiež zmietli Sovietsky zväz potom, čo sa zaplietol do vyčerpávajúcej vojny v Afganistane (1979-1989).
Farebné revolúcie Kremeľ pochopil ako súčasť západnej stratégie na zmenu nepohodlných režimov, vrátane toho moskovského – ale mäkkou cestou, nie vojenskou intervenciou.
Iba ak vraj nenásilná cesta zlyhá, necháva si v zálohe brutálny a staromódny variant vojenskej intervencie.
Spolu s tým však ruská mocenská elita posunula svoje chápanie vojny. Od niečoho nerozlučne spätého s použitím armády po niečo, čo možno viesť primárne nevojenskými prostriedkami. Namiesto dôrazu na prostriedky vedenia boja pritom začala klásť dôraz na výsledky boja. Ak bývajú farebné revolúcie porovnateľne deštruktívne ako vojny, pretože vyvolávajú obdobné krviprelievanie, spoločenský rozvrat a politické zmeny, možno ich postaviť na úroveň bojovania.
Takéto rozširovanie definície vojny však sprevádza rozmazávanie hraníc medzi mierom a vojnou. To vedie k tomu, že kremeľské elity vidia vojnu tam, kde Západ vidí mier. Moskva sa potom cíti ohrozená a podľa toho koná. Avšak Západ jej agresívnym krokom nerozumie, pokladá ich za mätúce a v čase mieru neospravedlniteľné.
Politológovia Heidi Reisingerová a Alexander Golts v knihe NATO‘s Response to Hybrid Threats (2015) vysvetľujú ruský útok na Ukrajinu z roku 2014 so zdvihnutým prstom práve takto: „Bol to strach zo zmeny režimu a z ďalšej farebnej revolúcie, čo Putinov režim prinútilo ísť do vojny.
Pod dojmom oranžovej revolúcie na Ukrajine (2004) napísal ruský novinár Vitalij Treťjakov pre Rassijskaju gazetu: "Rusko si nemôže dovoliť porážku v bitke o Ukrajinu. To by do dvoch rokov znamenalo nežnú revolúciu podľa vzoru Kyjevu v Bielorusku, Moldavsku, Kazachstane, Kirgizsku a možno Arménsku.“
Pred hrozbou dominového efektu, ktorý by zmietol aj kremeľskú elitu, varoval aj Andrej Vladimirov v časopise Itogi: "Predvčerom to bol Belehrad. Včera Tbilisi. Dnes Kyjev. A zajtra Moskva."
Dvojitý nepriateľ Ruska
Revolúciu v Kyjeve pritom Moskva pochopila ako západný export, ako západné sprisahanie presadzujúce v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu demokraciu – teda v ruskej sfére vplyvu odstraňujúce proruské režimy a dosadzujúce tie prozápadné – nie ako výsledok autentickej frustrácie ukrajinských občanov z vlastných politikov.
Ako Američanov v januári 2005 varoval vtedajší minister obrany Sergej Ivanon: „Na export revolúcií budeme reagovať po svojom, nech už budú mať akúkoľvek farbu.“
Prezident Putin neskôr označil pod dojmom ružovej, oranžovej a tulipánovej revolúcie v Gruzínsku, Ukrajine a Kirgizsku m...
Zostáva vám 85% na dočítanie.