Pavel Nikov, víťaz šou Pečie celé Slovensko: Zostávam sám sebou, robotu predsa za mňa nikto neurobí

Mali ste sladké detstvo?

Ako deti sme sa sladkému vždy potešili – vtedy to bolo o niečo vzácnejšie. Nie všetko bolo také dostupné ako dnes. Ale domáce koláče, ovocné dobroty či zaváraniny – na to si spomínam veľmi živo. To bolo naše „sladké detstvo“. Tiež som sa občas „motal“ v kuchyni. Viedli nás k tomu, aby sme doma pomáhali, a to prirodzene zahŕňalo aj varenie a pečenie. Starí rodičia žili na dedine, takže sme u nich trávili veľa času – najmä cez prázdniny. So sesternicami a sestrou sme celé leto trávili vonku na dvore, zbierali ovocie, robili neplechy... A z toho, čo sme nazbierali, sa potom pieklo. Najskôr to bola stará mama, kto ma zasvätil do pečenia, potom mama.

Na strednej hotelovej škole sa to potom prehĺbilo?

Po základnej som sa rozhodoval, čo ďalej. Bol som priemerný žiak. Oslovila ma odborná škola – hotelová akadémia –, hlavne preto, že ponúkala možnosť absolvovať odbornú stáž v zahraničí. A to ma motivovalo. V tom čase to nebolo bežné – vycestovať počas štúdia von. Vedel som, že práve hotelka to umožňuje, tak som si povedal, že idem do toho. A áno, celkom ma to bavilo. Mal som odbor hotelovej akadémie, kde sme sa učili všetko – od servisu a obsluhy až po kuchárske základy. Boli sme často v praxi. Študoval som v Liptovskom Mikuláši a chodili sme na praxe do hotelov v Jasnej. Pamätám si, aké prestížne bolo dostať sa vtedy do hotela Grand.

Čo predchádzalo samotnej súťaži? Kedy ste si povedali – idem do toho?

Rodina a známi ma tak trochu „masírovali“ už dlhší čas. Prvýkrát som sa začal vážnejšie venovať cukrárčine počas práce v hoteli v Giraltovciach, kde som pôsobil ako prevádzkový manažér. Organizovali sme tam svadby a v rámci rozširovania služieb sme chceli ponúknuť aj candy bary. A tak som sa začal zaujímať o to, ako také sladké stoly vyskladať, aké dezerty použiť. Keďže sme mali k dispozícii profesionálnu kuchyňu, mohol som si mnohé veci skúšať. A práve tam sa to celé začalo. Po deviatich rokoch som však z tej práce odišiel – bolo to náročné, fyzicky aj psychicky. Skúsil som potom inú oblasť, no po čase mi kuchyňa začala chýbať. A vtedy som si povedal – možno je čas niečo zmeniť. Práve v tom období prebiehali kastingy do štvrtej série súťaže Pečie celé Slovensko, a ja som si povedal: Skúsim to, aj keby z toho nič nebolo. No a dopadlo to tak, ako to dopadlo.

Skvelé, že ste nabrali odvahu. Určite zavážila aj podpora okolia.

Áno, jednoznačne. Aj keď som už z gastrosféry odišiel, stále som niečo piekol – kolegom do práce, doma rodičom, kamarátom. Boli to väčšinou jednoduchšie veci, ale postupne som sa púšťal aj do zložitejších receptov. Moja kuchyňa bola plná formičiek, pomôcok, cukrárskeho „harampádia“ – skrátka všetkého možného. Investoval som do toho nielen peniaze, ale aj veľa času. Chodil som na kurzy, veľa som si naštudoval, skúšal nové techniky, zdobenie, kombinácie chutí. A tak to celé postupne prerástlo – z voľnočasovej záľuby na niečo, čo som začal brať vážnejšie. A vtedy prišla tá myšlienka: veď keď už som do toho toľko dal, prečo to neskúsiť aj v súťaži?

Takže ste nešli úplne bez prípravy. Aké boli požiadavky na kastingoch?

Už samotná prihláška mi pripadala zložitá.