Jednou z mladších inštitúcií Európskej únie je Európska centrálna banka, ktorej najdôležitejšou úlohou je udržiavať cenovú stabilitu a chrániť tak hodnotu eura. Vznikla v roku 1998 a nahradila Európsky menový inštitút. Sídli v nemeckom Frankfurte nad Mohanom.

Banka riadi menovú politiku Európskej únie tak, aby sa neznižovala kúpna sila eura. Určuje úrokové miery, za ktoré požičiava komerčným bankám z krajín eurozóny. Snaží sa vyrovnávať výmenné kurzy a dohliada na cenové trendy. Jedine ona môže schvaľovať výrobu eurobankoviek.

Konkrétnu činnosť uvádzajú do praxe jej tri rady, ktorých obsadenie sa do určitej miery prelína. Výkonnú radu tvoria prezident, viceprezident a štyria ďalší členovia. Prezidentom je taliansky ekonóm Mario Draghi. Štáty patriace do eurozóny sa musia dohodnúť na osobách, ktoré sa stanú na osem rokov jej členmi. Riadi bežnú činnosť banky, vykonáva menovú politiku a pripravuje zasadania Rady guvernérov. Tá je zároveň hlavným rozhodovacím orgánom a tvorí ju Výkonná rada a guvernéri národných centrálnych bánk tých štátov, ktoré patria do eurozóny. Poslednou je potom Generálna rada, ktorá má najmä poradnú funkciu. Tvoria ju prezident s viceprezidentom a guvernéri centrálnych bánk všetkých štátov Európskej únie.

Spoločná mena bola na pláne už na začiatku 70. rokov. Vtedy bol vytvorený Wernerov plán pre hospodársku a menovú úniu. Ten však stroskotal a téma spoločnej meny zarezonovala až v 80. rokoch, keď sa predsedom Európskej komisie stal v roku 1985 francúzsky ekonóm Jacques Delors. Vďaka dokumentom Jeden trh, jedna mena a Delorsova správa sa začalo s realizovaním spoločnej meny. V roku 2002 zaviedli euro do dvanástich štátov, pričom v tom čase patrilo do EÚ pätnásť štátov. Ak chce štát pristúpiť do eurozóny, musí splniť takzvané konvergenčné kritériá.

Európska centrálna banka je úplne nezávislý orgán. Podľa zmluvy nesmie prijímať ani žiadať o akékoľvek pokyny od iných inštitúcií únie, od žiadnej vlády členského štátu ani od iných orgánov.