Po dvoch mesiacoch strávených na Ukrajine, sa elitný sniper Wali vrátil domov. Muž, ktorý sa čoskoro po svojom príchode na Ukrajinu stal legendou, sa do Kanady vrátil bez zranení, no vo vojne bol viackrát blízko smrti.
„Mám šťastie, že som stále nažive, bolo to naozaj tesné," hovorí bývalý vojak Normanskej brigády zloženej z britských a kanadských veteránov v rozhovore pre La Presse vo svojom dome v okolí Montrealu.
Páchlo to smrťou
Jeho posledná misia v oblasti Donbasu v ukrajinskej jednotke, ktorá podporovala odvedených vojakov, tak trochu urýchlila jeho návrat. V skorých ranných hodinách, keď práve zaujal pozíciu pri priekope vystavenej paľbe ruských tankov, dvaja branci vyšli z prikrývok, aby si zapálili cigaretu. „Povedal som im, aby sa takto neodhaľovali, ale oni ma nepočúvali," hovorí Wali. Následne prišla strela z ruského tanku.
Scéna, ktorú sniper opisuje, tuhne krvou. „Bol to obrovský výbuch. Videl som, že črepiny prechádzajú ako lasery. Moje telo sa napínalo. Nič som nepočul, hneď ma rozbolela hlava. Bolo to naozaj násilné.“
Okamžite pochopil, že pre jeho dvoch ťažko zasiahnutých ukrajinských kolegov sa nedá nič urobiť. „Páchlo to smrťou, ťažko to opísať; je to strašidelný zápach zuhoľnateného mäsa, síry a chemikálií. Je to také neľudské, ten zápach.“
Jeho partnerka, ktorý si želá zostať v anonymite, tvrdí, že jej zavolal uprostred noci asi o hodinu neskôr. „Snažil sa mi vysvetliť, že došlo k dvom úmrtiam. Povedal: „Myslím, že som toho urobil dosť, nie? Urobil som dosť? Pôsobilo to, že chcel, aby som mu povedala, aby sa vrátil."
Nakoniec to bol jeho rodinný život, ktorý zvíťazil nad jeho túžbou pomáhať Ukrajincom. „Moje srdce cíti, ako keby sa vrátilo dopredu. Stále mám plameň. Mám rád operačné divadlo. Ale zatlačil som šťastie. Nemám žiadne zranenia. Hovorím si: ako ďaleko môžem hádzať kockou? Nechcem prísť o to, čo tu mám,“ hovorí mladý otec, ktorý zmeškal synove prvé narodeniny, kým bol na fronte.
Po dvoch mesiacoch strávených na Ukrajine Wali vykresľuje „skôr sklamanie“ z hodnotenia nasadenia západných dobrovoľných bojovníkov, ktoré sa začalo začiatkom marca po výzve prezidenta Volodymyra Zelenského. Počet dobrovoľníkov, ktorí sa dostavili – podľa rôznych odhadov viac ako 20-tisíc – bol taký veľký, že ukrajinská vláda musela 6. marca urýchlene zriadiť Medzinárodnú légiu pre územnú obranu Ukrajiny.
Ale pre väčšinu dobrovoľníkov, ktorí sa objavili na hraniciach, bol vstup do vojenskej jednotky problematický. Wali opisuje, ako medzi vojakmi v Normanskej brigáde rýchlo nastali rozbroje a veľké množstvo bojovníkov ju opustilo. Traja vojaci, ktorí požiadali o anonymitu, popísali sľuby o zbraniach a ochranných pomôckach, ktoré dostali od veliteľa Normanskej brigády, no nikdy sa neuskutočnili.
Niektorí z dobrovoľníkov sa ocitli asi 40 kilometrov od ruského frontu bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov. „Ak by došlo k ruskému prielomu, každý by bol ohrozený. Bol to nezodpovedný prístup zo strany brigády," hovorí jeden z jej bývalých vojakov, ktorý požiadal o utajenie svojho mena z bezpečnostných dôvodov.
Podvádzanie a netrpezlivosť
Veliteľ Normanskej brigády, ktorého budeme z bezpečnostných dôvodov volať Hrulf, potvrdzuje, že ho od začiatku konfliktu opustilo približne šesťdesiat bojovníkov. Viacerí z nich chceli podpísať zmluvu, ktorá by im dala štatút podľa Ženevských konvencií, ako aj záruky, že ich v prípade zranenia ošetrí ukrajinský štát. Hrulf tvrdí, že niektorí si dokonca „naplánovali“ zbaviť ho 500-tisíc dolárovej zásielky zbraní dodaných Američanmi, aby si vytvorili vlastnú bojovú jednotku.
„Boli to chlapi, ktorí sa ponáhľali ísť dopredu bez toho, aby sa podrobili najmenšej bezpečnostnej kontrole. Ukrajinci nás otestovali a až teraz začíname dostávať ďalšie misie. Je tu prvok dôvery, ktorý treba vybudovať, a to je úplne normálne,“ hovorí Hrulf.
Sklamanie
„Mnoho dobrovoľných bojovníkov očakáva, že to bude vzrušujúce, ale vojna je opakom, je to strašné sklamanie,“ zhŕňa Wali za seba. S ďalším quebeckým pešiakom prezývaným Shadow sa quebecký ostreľovač napokon pripojil k ukrajinskej jednotke, ktorá bojovala v oblasti Kyjeva, píše web La Presse.
Nájsť zbraň na boj, bolo podľa neho niekedy až surreálne. „Museli ste poznať niekoho, kto pozná niekoho, kto vám povedal, že v nejakom starom holičstve vám dajú AK-47. Museli ste sa tak pohrabať vo výstroji vojaka, zbierať strelivo... v mnohých prípadoch so zbraňami vo viac či menej dobrom stave,“ hovorí.
„Dokonca aj jedlo často poskytujú civilisti. To isté platí pre benzín. Neustále sa musíte organizovať, poznať niekoho, kto niekoho pozná,“ vysvetľuje elitný sniper. Po niekoľkých týždňoch na ukrajinskom území sa niektorí z najskúsenejších vojakov zo Západu dostali do náboru riaditeľstva ukrajinského vojenského spravodajstva a údajne sa teraz zúčastňujú špeciálnych operácií za nepriateľskými líniami.
„Iní, menej skúsení, preskakujú z jedného Airbnb na druhé, zatiaľ čo čakajú, kým ich naverbuje jednotka, ktorá ich odvezie na front,“ hovorí Wali. „Mnohí prichádzajú na Ukrajinu s vypuklou hruďou, no odchádzajú s chvostom medzi nohami,“ tvrdí sniper.
Nakoniec sám hovorí, že vystrelil iba dve guľky do okien „na vystrašenie ľudí“ a nikdy sa v skutočnosti nedostal na dostrel nepriateľa. „Je to vojna strojov, kde extrémne statoční ukrajinskí vojaci trpia veľmi ťažké straty pri ostreľovaní, ale zároveň premeškajú veľa príležitostí na oslabenie nepriateľa, pretože im chýbajú znalosti technickej armády," zhŕňa.
„Ak by Ukrajinci mali postupy, ktoré sme mali v Afganistane na komunikáciu s delostrelectvom, mohli sme byť efektívnejší," domnieva sa. Wali však zároveň nevylučuje, že sa na Ukrajinu stále môže vrátiť.
