Meno Ján Kuciak sa na Slovensku stalo všeobecne známe až 26. februára 2018, keď sa na verejnosť dostala informácia o jeho vražde v dome vo Veľkej Mači, kde žil so svojou snúbenicou Martinou Kušnírovou.
Podľa vyjadrení prokurátorov z marca 2019 sa samotná vražda stala už 21. februára o 20:21. Aj preto si práve dnes pripomíname piate výročie tejto tragickej udalosti, ktorá zásadne otriasla spoločnosťou.
Niektorí z nás si ho však nepamätajú len ako investigatívneho novinára, ale aj univerzitného pedagóga. Externe totiž pôsobil na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde predtým aj študoval.
Spočiatku to vyzeralo byť ráno ako každé iné. Práve sa rozbiehal letný semester a keďže som bol v inej skupine, v ten deň som mal voľno. Keď som však 26. februára zapol telefón a mne začali vyskakovať upozornenia, zostal som stáť ako obarený. Práve nám totiž zastrelili učiteľa.
Ak nerátam vyššie ročníky, my sme boli v podstate poslední, komu Kuciak prednášal metodiku žurnalistickej práce. Nejdem sa stavať do pozície, v ktorej som nebol - mnohí z našej triedy s ním mali bližší vzťah, ja som sa v tom čase snažil školou preplávať čo najrýchlejšie.
Informácie pribúdali a ľudia zo školy písali, aké zvláštne ticho je v jej priestoroch. Nikto nemohol uveriť, koniec koncov, veď „také veci sa u nás predsa nestávajú”. Triedny skupinový chat pípal ako besný. Spolužiaci písali, že im chýba jeho podpis vo výkaze o štúdiu, niektorí u neho boli prihlásení na bakalársku prácu.
Volal som spolužiakovi, ktorý si od nás z triedy s Jánom Kuciakom rozumel azda najlepšie, do Španielska, kde bol na Erasme. Nechcel som, aby si to zrazu prečítal na internete. Chvíľu sme sa rozprávali, boli sme šokovaní.
Niekoľko hodín predtým, ako politici s miliónom eur na stolíku mávali na tlačovke, sa náš študentský život zastavil. Rodičia stratili syna, krajina novinára, my učiteľa.
A nie hocijakého. Nechápte ma zle, nechcem tu nikoho adorovať. No Ján Kuciak nás, na rozdiel od niektorých iných učiteľov, namiesto poučiek učil skutočne premýšľať. Aj v poznámkach z úvodnej hodiny metodiky žurnalistickej práce mám pri forme záverečnej skúšky dvakrát podčiarknuté „absolútne žiadna teória”.
Jednoducho sme debatovali. Každý z nás mal vypracovať projekt, ktorý sme mu museli v priebehu pätnástich minút odprezentovať. Ale pokojne aj menej, ak povieme to podstatné. On sa len pýtal, vyzdvihoval pozitíva a upozorňoval na to, ako zlepšiť nedostatky.
Tak vyzerali aj hodiny s ním. Hovoril nám, ako pracovať s dátami a dával reálne príklady z praxe. Učili sme sa pri debatách. Vždy rád spomínam na hodinu, kde nám pridelil rôzne redakčné funkcie - de facto z nás urobil redakciu.
Mali sme prinajlepšom 21 rokov, málokto mal chuť sa takto hrať. Potom nám však dal jednoduché zadanie - „predstavte si, že vám do redakcie príde mail s informáciou, že premiér, bez ohľadu na to, kto ním je, zavraždil človeka. Uverejnili by ste ju?”
V priebehu desiatich minút sme hovorili svoje názory, o ďalších desať u horlivo diskutovali. Ján Kuciak sa prechádzal v rohu miestnosti, usmieval sa a usmerňoval nás. Nechcel od nás od slova do slova naučené poučky, proste nás učil správne premýšľať.
