Tetovanie v súčasnosti nie je len doplnkom, odráža aj tvoj vkus. Na prvom rande sa ti, napríklad, ľahko môže stať, že skôr, než niečo povieš, tetko to už povedalo za teba. Tiger, pierko s nekonečnom alebo meno tvojho/ej ex sa tak môže rýchlo premeniť na červenú vlajku.
Kristína Veselá má 22 rokov a aktuálne žije, pracuje aj tvorí v Nitre, kde má zriadené aj svoje tetovacie štúdio. Má za sebou vyštudovanú propagačnú grafiku na strednej umeleckej škole v Trenčíne a momentálne rozbieha svoju značku Vezelka. Jej grafiky si môžeš zakúpiť vo forme mikín, tričiek, ale aj teplákov - nezostala však len pri oblečení, vyrába aj šperky.
V rozhovore s Kikou si pripomenieš, aké dôležité je stáť si za svojím - hlavne, ak ide o výber strednej školy, ako prebiehalo jej štúdium, kedy začala s tetovaním, ako vznikala jej značka Vezelka, pár zásad a tipov ohľadne tetovania a najmä viac o jej štýle a vkuse.
Nemala si problém s výberom strednej školy?
Ako malá som si stále rada niečo kreslila, takže umelecká bola pre mňa vždy jasná voľba. Rodičia s tým však neboli veľmi spokojní, pretože v rodine už máme jedného umelca a tomu sa presadiť nepodarilo. Ich názor je taký, že umenie nie je cesta, ktorou sa dá na Slovensku preraziť. Minimálne je to veľmi ťažké. V deviatom ročníku sme teda absolvovali viacero hádok.
Nakoniec si sa tam však aj tak dostala.
Keď som podávala prihlášky, dúfala som, že ma tam vezmú – problémom však bolo, že sa na môj odbor hlásilo cez sto ďalších ľudí a brali len ôsmich. Medzi uchádzačmi som nakoniec skončila pod čiarou, zrútil sa mi vtedy svet. Skúsila som však odvolanie a nakoniec ma vzali.
So štúdiom si bola spokojná?
Počas prvých rokov v škole som si začala uvedomovať, že propagačná grafika pre mňa nie je ono. Má veľa pravidiel, všetko musí byť pekné, musíš ovládať určité fonty a kopec ďalších pokynov. Čo mi moc nevyhovovalo, ako som si neskôr uvedomila – pre mňa to bolo ako zväzovanie krídel. Berie ma hlavne rôznorodosť a voľnosť.
Nemali ste na strednej problém s technikou a možnosťami realizovať svoje nápady a návrhy?
Myslím, že umelecké školy majú toto dobre pokryté, každý odbor má svoje zariadenia, na ktorých si môžu študenti vyskúšať rôzne techniky a nápady.
V tomto období si už začínala s tetovaním. Ako si sa k tomu dostala?
Keď ma kamoška požiadala, či by som jej jedno tetko nespravila, lebo nechcela míňať peniaze v štúdiu. Potom sme medzi sebou mali dohodu, že sa budeme na sebe učiť tetovať a bude to zadarmo. Takže učila som sa rovno na nej. Začiatky boli ale ťažké… Rozpíjance, technicky zlé a tak ďalej. Neskôr som začala tetovať aj rodinu, po roku za mnou prišla aj moja päťdesiatročná mama a nechala si u mňa spraviť svoju prvú kérku.
Ako dlho trvá hojenie?
Dva týždne, niekedy až mesiac, u každého je to veľmi individuálne. Ak má niekto problematickú kožu alebo zápal v tele, môže to byť aj dlhšie ako mesiac.
Kto by sa mal tetovaniu vyhýbať?
Hlavne ľudia s ekzémami a problematickou pokožkou; keď je veľmi suchá alebo problémová, čo sa týka hojenia.Vyhnúť by sa mu mali ale aj neistí ľudia, ktorí sa sami seba stále spytujú, či si to dať alebo nedať. Radšej dlhšie porozmýšľať, ako si dať spraviť niečo, s čím budeš neskôr nespokojný a potom budeš musieť ísť na laser, ktorý je bolestivejší, dlhšie sa hojí a aj pomerne drahý.
Aké si mala zo začiatku ohlasy na svoju prácu?
Keď som začala svoje výtvory postovať na net, veľa ľudí mi posielalo pozitívne správy a povzbudovali ma, nech do toho idem a viac sa tomu venujem. Moja mama ale vyšilovala, bála sa, že každá tetovačka spôsobí infekciu a amputáciu končatiny.
Sú aj takí/é, ktorí/é si tvoje tetko nechali odstrániť?
To nie je otázka na mňa, ale skôr ostatných. Ale o pár rokov sa možno nájde niekto, koho tetko prejde – potetovala som už veľa ľudí, takže je tu možnosť, že sa nájde aj niekto taký, komu sa to časom možno prestane páčiť.
Neskúšala si aj niečo iné ako tetovania?
Vyrábala som aj nálepky, na ktoré som ručne kreslila návrhy. Tie som predávala len za 40 centov, pre mňa to bola hlavne sranda. veľmi som sa z toho tešila. A ako študentka, ktorá vtedy nemala vlastné peniaze, som si potom mohla kúpiť aj nejakú desiatu navyše (Smiech.).
Vedela si si tým vtedy privyrobiť?
Najprv som si za tetovania pýtala len toľko, aby mi to vykrylo náklady, bolo to približne 20 eur za tetovanie.
Ako vznikla Vezelka?
Na svojom Instagrame som postovala hlavne nálepky a ilustrácie, ľudia sa z toho tešili a pýtali sa ma, kedy začnem aj s grafikou či už na tričku alebo mikine – chceli mať niečo moje u seba doma. Pre mňa to bolo vtedy ale nemožné, nemala som peniaze na to, aby som si dala robiť tričká a mikiny. Robenie printov bolo pre mňa lacnejšie a s tým som aj začala rozbiehať Vezelku. Už pred tým som však mala rozbehnutý svoj osobný účet, takže Vezelka to mala ľahšie.
Pre začínajúceho artistu sú začiatky veľmi ťažké, keď sa len rozbieha – musí veľa peňazí a času vrážať do propagácie a reklamy. Je fajn mať vybudovanú určitú fanbase ľudí, ktorí ti výtvory prezdieľajú, aby sa to dostalo aj k tým, čo tvoj účet nesledujú.
Neskúsila si hodiť nejakú grafiku aj na oblečenie?
Bol to prepadák, predalo sa mi tak dvadsať kusov a bol to aj veľmi nekvalitný materiál, čo sa tričiek týka. Ľudia sa však už vtedy tešili, že som nezostala len pri printoch, a že mohli mať odo mňa aj niečo hmotné na sebe.
Pamätáš si aj nejaký konkrétny moment, po ktorom sa ti účet „rozbehol“ a všimlo si ťa viacej ľudí?
Začalo to jednou grafikou – to som začala experimentovať so scanmi obalov, ktoré som dopĺňala rôznymi textami. Šlo o dizajn tabaku Virginia, použila som tam jednu vtipnú slovnú hračku: „Zbalíš ma? Já to neumím“. Po tom, čo som to uverejnila, som sa len zobudila s tým, že mi napísalo obrovské množstvo ľudí a ten príspevok mal aj veľa lajkov a prezdieľaní, začalo ma sledovať veľa ľudí z rôznych kútov Slovenska, už nie len ľudia z Bratislavy a Trenčína, ako som bola dovtedy zvyknutá. Príjemne ma to prekvapilo.
Odkázala by si niečo svojmu mladšiemu ja, ktoré si práve vyberá, kam pôjde na školu?
Asi by som všetko nechala tak ako bolo a moc si nad tým nelámala hlavu a svojmu mladšiemu ja b som povedala to isté. Ešte by som si pripomenula, aby som sa viac starala o seba a mala sa dobre, aby som kašľala na tých, ktorí sú doteraz v tom, že zubarčina by bola pre mňa lepšou cestou.
Ako sa vysporiadavaš s takýmito predsudkami ohľadom zamestnania a porovnávania?
Vtedy mi to vadilo trošku viac, rodičia si mysleli, že keď ma už priviedli na svet, tak môžu rozhodovať aj o tom, na akú školu pôjdem. Chápem, že im záležalo na tom, čo zo mňa bude, ale zároveň ignorovali to, čo som chcela ja. Teraz moja mama vidí, že mi to ide a že ľudia majú moje veci radi, a je z toho šťastná.
Čo chceš ukázať motívmi, s ktorými pracuješ?
Celú Vezelku poháňa extrémna spontánnosť. Už od strednej som nerada zmizíkovala „zlé“ čiary alebo používala tlačidlo „späť“. Čiaram nechávam voľnosť, ako ich nakreslím, také sú, ide mi o úplnú prirodzenosť a voľnosť.
Zo začiatku som kreslila čertov, zajace, kozy – Vezelka bola pre mňa vždy ako rohatá rebelka. Aj v v logu mám spraveného takého pomyselného ružového zajka, ktorý bol inšpirovaný filmom Gummo. Postava v logu má masku, aby to nešlo o konkrétnu osob a vedeli sa s ňou stotožniť viacerí.
Čo by ti na to povedali v škole?
Mala som jedného staršieho profáka, ktorý s týmto štýlom moc nesúhlasil. Podľa mňa je však problémom aj generačný rozdiel: niečo takéto jednoducho neprijímal. Na škole som s tým mala problém viackrát. To, čo nakreslím, sa mi automaticky páči a nechcem do toho ďalej zasahovať, no grafickí dizajnéri by mali po správnosti spraviť viacero návrhov na jednu vec. Ja si ale sadnem k papieru s tým, že si kreslím a niečo zo mňa nakoniec vypadne a vždy sa dá z čoho vyberať.
Takže v škole si nebola asi z tých, čo sedeli v prvých laviciach.
Nebola som najlepšia študentka, vlastne v rámci môjho odboru som bola jednou z tých slabších (Smiech.). V čom som bola oproti ostatných dobrá bola jednoznačne kreativita, je to moja silná stránka a fungovala mi vždy.
Nerozmýšľala si aj nad spoluprácou s väčšími módnymi značkami alebo kamennou predajňou?
Dostala som už ponuky, ale momentálne mi vyhovuje viac spôsob, v akom fungujem. Do budúcna však určite plánujem aj väčšie veci a spolupráce, najprv s tým však musím byť stotožnená a spokojná.
Máš v pláne zostať na Slovensku?
Chcela som odísť do Prahy, nakoniec som však zistila, že jej rýchly život mi vôbec nevyhovuje. Ja mám teraz taký svoj babičkovský režim, spravím si tu čaj, mám pokoj a takto mi to vyhovuje. Nitra je pre mňa aj cenovo dostupnejšia. Plánujem však určite chodiť na hosťovačky.
Čo to je?
Napíšeš štúdiu, či by si tam nemohol ísť tetovať a oni ťa následne prezdieľajú a vezmú k sebe. Prídeš k nim, dáš im peniaze a si rád, že môžeš tetovať a naberať skúsenosti.
Keď dôjde nšpirácia, kde ju naberáš?
Umelecká ma síce dosť vyšťavila, ale väčší problém mám aj tak s lenivosťou, hlavne keď mám vstávať z postele, než kreatívnosťou. Keď už ale v hlave nemám naozaj žiadne nápady, listujem si v knižkách, pozerám si nejaké moodboardy alebo skúsim nejaké tie „nitránske čajoviny“.
Myslíš, že majú mladí v tomto smere dostatok podpory aj zo strany štátu?
Čo sa týka živnosti, keď si študentom, je to celkom výhodné, zdravotné poistenie nemusíš splácať každý mesiac, ale až na konci roka. Tým pádom sa nemusíš báť, že by ťa to prevalcovalo aj s platením nájomného, stravy, internetu – a aj to sa ráta.
Čo by si poradila mladým začínajúcim tatérkam a tatérom?
Aby si nekupovali nekvalitné veci z Číny, ale z profesionálnych stránok; dbať na hygienu a hlavne vedieť načúvať zákazníkom. Nebáť sa skúšať nové veci a nebyť smutný z pomalšieho progresu. A hlavne nekopírovať návrhy od ostatných tatérov, treba byť kreatívny a najlepšie s vlastným štýlom, lebo to je to, čo podľa mňa robí tatéra dobrým. Dobrá technika nestačí.
Počiatočná investícia ťa koľko stála?
Keď chceme už nejaký decentný strojček, tak okolo 300 eur; pomôcky s ihlami a farbami okolo 150 eur dokopy.
Ako by si opísala ľudí, ktorí ťa navštevujú?
Sú podobní mne, príjemní, zlatí, dobročinní… Nechodia mi sem, našťastie, žiadny debilkovia. Tu v štúdiu sme všetci LGBTI+ friendly a poslednú dobu mi sem chodia ale aj rodičia tých, ktorým som tetovala.
Čo si u teba nechávajú tetovať?
Maminky chcú jemnejšie motívy, ale troška šialenosti im tam nezaškodí, a ocinovia si dávajú boxeristov, autá, také typické pánske motívy. Ich deti si zas dávajú presne také tetovanie, ktoré sa nepáčia ich rodičom, takže platí „Your parents hates tattoos that made you.“ (Smiech.).
Čomu sa vyhýbaš, čo nie je tvoj štýl?
Napríklad nápisy, čo sú také typické rodičovské kérky. Návrhy, ktoré sa zasekli v čase, ako: hodiny, levy, jašteričky, lastovičky, púpavy a podobné.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
Slušne podchytené Česko aj Slovensko, mať produkty v street obchodoch, kamenných predajňach a za päť rokov si možno aj ja sama otvorím niečo vlastné.
