Bosá noha študoval na Matematicko - fyzikálnej fakulte ešte za čias ČSSR. Vo voľnom čase sa stále rád vzdeláva, jazdí na bicykli a venuje sa nudistike.
Za jeden z najzlomovejších okamihov svojho života považuje - okrem iného - moment, keď začal masturbovať a viac spoznávať svoje telo. Tieto pocity začal skúmať od štyroch rokov a už vtedy ho šiesty zmysel varoval, aby sa s tým nikomu nezveroval. Odvtedy si začal všímať, že spoločnosť je vysadená na všetko, čo sa týka ľudského telo - od pohlavných orgánov až po nahotu.
V rozhovore sa dozvieš viac o živote Bosej nohy, hlavne o jeho výskume testovania na HIV v ČSSR a vtedajšom postoji vlády a spoločnosti k AIDS epidémii. Ale taktiež o tom, ako sa Bosá noha cíti v meste, čo hovorí na tých, čo naňho zazerajú a aký vzťah má k polícii. Na záver spoznáš aj jeho najväčší sen.
Keď vo svete zúrila epidémia vírusu HIV, patrili ste k prvým v Československu, kto o tejto hrozbe vedel.
Áno, to bolo ešte v roku 1981. V knižnici som čítal časopis 100+1. Bol tam článok, kde sa o tom písalo ako o nejakej novej záhadnej chorobe, ktorá v USA postihuje gejov. Článok však, našťastie, písal redaktor, ktorý mal pomerne dosť kritického rozumu, uvádzal fakty aj kritiku od nejakých triezvejších vedcov z Kalifornie. Bolo to najmä zhodou okolností, že HIV postihlo najprv ľudí z tejto komunity.
Ako zneli argumenty vedcov, ktorí mali za to, že vírus postihuje len gejov?
Mnohí vedci vtedy argumentovali tým, že gejov HIV postihuje preto, lebo majú oslabenú imunitu vďaka svojmu neprirodzenému spôsobu života. Takúto hovadinu dokázali hlásať ešte aj lekárske kapacity. Na základe týchto údajov reagovalo aj ministerstvo zdravotníctva USA, ešte za vlády Ronalda Raegana. Pre nich to však bola len okrajová záležitosť nejakej „úchylnej skupiny ľudí“, ktorí si za svoje problémy môžu sami. Tí kalifornskí vedci to však označili za nevedecký blud a že za záhadnou epidémiou medzi gejmi bude pravdepodobne niečo iné.
Takže americká vláda ignorovala túto epidémiu, lebo radšej verila lekárom a lekárkam, ktorí/é vtedy nahrávali jej ideológii?
Ministerstvo zdravotníctva USA si epidémiu začalo všímať, až keď prerástla do obludných rozmerov a AIDS začalo postihovať aj ľudí, ktorí sa tvárili heterosexuálne – aj ženy. Epidémia síce narobila strašné problémy, zároveň však aj veľa vecí odhalila – napríklad veľké množstvo kresťanských, tradičných, prorodinných, bielych, mačovských mužov, politikov a podobne. Keď sa prišlo na to, že tiež chytili AIDS, bolo pravdepodobne, že práve od utajeného sexu s mužmi v začiatkoch epidémie.
Podnikli ste po prečítaní článku nejaké kroky, aby ste upozornili spoločnosť pred vírusom?
Samozrejme, ako človek, ktorý mal sexuálny styk aj s mužmi, som sa snažil všetkých varovať pred novým nebezpečenstvom. Najproblematickejšou bola dlhá inkubačná doba – trvá až dva roky; čo je najhoršia situácia, ktorá môže pri epidémii nastať, lebo inkubačné obdobie je bezpríznakové a vírus sa môže stále šíriť. Aj covid nás naučil, aká nebezpečná môže byť dlhá inkubačná doba. Z matematického hľadiska to znamená exponenciálny rast v počte nakazených. A to si ľudia dostatočne neuvedomovali ani pri šírení HIV a ani teraz pri covide. Vtedy sme sa báli, že vírus môže nakaziť celý svet, to sme ho ešte tak dobre nepoznali. Ak by sa však HIV šírilo kvapôčkovou infekciou a aerosolmi, ako chrípka alebo covid, tak s takou inkubačnou dobou tu už dnes ako živočíšny druh nie sme.
Brali vás ľudia vážne, keď ste ich na to upozorňovali?
Postupne sa o tom začalo rozprávať. Šírilo sa to najprv potichu, hlavne medzi študentami, oficiálne kruhy to neriešili. Ale keď už áno, tak ľuďom to prezentovali ako „chorobu zhýralej, buržoáznej, kapitalistickej spoločnosti zahnívajúceho západu, ktorá budovateľov svetlých komunistických zajtrajškov nemôže nikdy postihnúť“. Našlo sa však zopár ľudí aj v 80. rokoch, biológov a lekárov, ktorí začali spúšťať poplach a venovať sa epidémii. Najprv to však robili na vlastnú päsť a išli skôr proti prúdu vtedajších požiadaviek na výskumy, ktoré boli dotované štátom. Len pomaly sa to postupne menilo.
Boli ste aj vy súčasťou nejakej iniciatívy, ktorá sa snažila vírus viacej spoznať a štát naň pripraviť?
V tom čase štát už nakupoval testy zo západu, boli však príliš drahé, kupovali sa za devízové prostriedky, ktorých bolo málo - to bol hlavný dôvod, prečo sa netestovalo. Tak mi napadla myšlienka, ako by sa dalo testovať bez väčších finančných nárokov.
Na čo ste prišli?
Napadlo mi, že by sa dali zmiešať odberové vzorky krvi, povedzme od 128 ľudí, a tú otestovať jediným testom. Ak bude test negatívny, usúdime, že táto skupina je negatívna. Ak by vyšiel pozitívny, rozdelíme skupinu na dve časti a ich vzorky otestujeme dvoma testami. Ak bude len jedna skupina pozitívna, znova ju rozdelíme na dve časti. Takto sa postupne vieme dopracovať k jednému pozitívnemu človeku nie 128 testami, ale len 15. Vo väčšine prípadov to malo skončiť len na jednom teste 128 ľudí, alebo len na tých 15, keďže v Československu nákaza nebola až tak rozšírená.
Predostreli ste tento návrh aj vládnym funkcionárom?
Najprv som sa obrátil na redakciu populárnovedeckého časopisu Elektrón, tam sa mi k tomu však nevedeli vyjadriť a odporučili mi profesionálnych biológov. Pri pátraní som narazil na dermatológa Petra Osuského (teraz poslanec za stranu SaS, pozn. red.). Ten ma naviedol na Ústav preventívneho lekárstva na Kramároch. Tam sa touto problematikou už zaoberal primár doktor Schwanzer, tiež uvažoval nad tým, že by ľudí testoval skupinovo len jedným testom. Chýbal mu však človek, ktorý by to vedel matematicky vyhodnotiť. Začali sme teda robiť spolu experimenty. Išlo totiž práve o citlivosť tých (antigénových) testov na zriedenie infekčného séra sérom negatívnym (čo som už dopredu odhadoval ako možný problém).
Bola vláda v tomto procese nápomocná?
Ako som sa tam dopočul, tak z vysokých kruhov Komunistickej strany a ministerstiev bol vyvíjaný tlak na úplné zastavenie testovania v ČSSR. Podľa tých vysokých „súdruhov“ bolo zbytočné mrhať devízami na výskum choroby, ktorá aj tak postihuje len „zhýralých západniarov“ a je len dôsledkom „buržoáznej západnej morálky“. Boli názoru, že kto sa drží „morálneho kódexu budovateľa komunizmu“, AIDS nedostane. V tomto zmysle bola ich argumentácia rovnako idiotská, ako keď niekto tvrdí, že kto sa bude držať katechizmu a biblie, tak mu AIDS nehrozí...
K akému výsledku ste počas svojho výskumu dospeli?
Zistili sme, že „skríningové“ testy by sa dali robiť spomínaným spôsobom, ale ak by sa mala zachovať predpísaná citlivosť testov (Wellcozyme, Imu-La-Test), tak by bolo možné testovať len zmiešané vzorky od dvoch ľudí - s použitím prepočtu, ktorý som navrhol. To nepotešilo ministerstvo obrany, ktoré malo zásoby lyofilizovanej krvnej plazmy pre prípad 3. svetovej vojny, tie pozostávali vždy zo zmesi od 10 darcov. Čiže by to išlo otestovať len s približne o 5x menšou citlivosťou...
Spravili ste každopádne veľkú službu štátu aj ľuďom, aj keď si to možno mnohí neuvedomovali. Dostali ste niečo za nápomocnosť pri výskume?
Odmenu sme si v tíme rozdelili na tretiny, dostal som 4100 korún, čo bola na ten čas pomerne veľká suma. Vtedy som si ako 29 ročný kúpil svoj prvý bicykel. Aj keď je mi jasné, že ak by som ten výskum robil o 60 kilometrov ďalej na západ, kúpil by som si toho asi podstatne viac.
Ste súčasťou dúhovej menšiny, ako vnímate spoločnosť a jej nastavenie voči queer ľuďom?
Všetky tieto útoky proti LGBTI+ komunite a vôbec proti slobodomyseľnosti a slobode v oblasti ľudskej sexuality a erotiky pripisujem hlavne strachu z toho, že padne jedna z ďalších dogiem kresťanských cirkví.
A síce?
Že sex ako zdroj rozkoše je smrteľným hriechom, za ktorý sa ide do pekla, pokiaľ nie je vykúpený tým, že sa z toho zrodí ďalší bohabojný člen cirkvi. Je to jedna z posledných vecí, na ktorej spoločnosti ešte stále veľmi záleží. Ľudská sexualita je fakticky stále kriminalizovaná. To hovorím aj ako člen nudistickej komunity: Keď ležíme nahí na nuda pláži, môžu prísť kedykoľvek policajti a rozohnať nás.
Ide o rovnaký strach ako keď padala dogma o nemennosti druhov (Darwinova teória) či tá o strede sveta na nehybnej Zemi (Kopernik, Galileo) - vždy išlo o strach o štatút neomylnosti a teda o možnú stratu moci.
Pobyt na nuda pláži však nie je protizákonný, ak sa nemýlim.
Spadá to pod tzv. vzbudzovanie pohoršenia, teda ak vzbudím pohoršenie u viac než dvoch ľudí, tak ma môžu poslať do basy. Stačí teda, ak k nám príde zopár dezolátov, povedia, že ich pohoršujeme a zavolajú políciu.
Cítite sa v Bratislave bezpečne?
Ani nie. Ani v minulých režimoch ani za tohto režimu. Necítil som sa bezpečne nikdy. Vyrastal som v Bratislave na sídlisku Krasňany, kde sa premávali detské gangy, ktoré vtedy generovala hlavne základná deväť ročná škola na Kadnárovej 5. Už počas strednej školy aj na vysokej škole, keď som sa začal jasnejšie prejavovať aj oblečením a u mamy som si vybojoval možnosť nosiť krátke nohavice, som mal problém s rôznymi homofóbnymi grázlami. Riešil som to neraz tak, že som v taške nosieval kladivo alebo francúzsky kľúč, ktorým by som sa v prípade útoku vedel obrániť.
Ako na vás ľudia v meste reagujú?
Všelijak. Samozrejme, všímam si, že ľudia na mňa ukazujú a fotia si ma. Niekedy, keď idem okolo, vidím, ako niekomu zabehne pivo alebo vyprskne kafčo, prípadne sa v aute nepohne z križovatky na zelenú a trúbia za ním ďalší šoféri, alebo v supermarkete narazí s vozíkom do stĺpa, keď ma vidí.
Prijímate to s humorom?
Áno, samozrejme, toto sú moje tzv. skalpy. Stretám sa však aj s prejavmi nepriateľstva a preto nosím naďalej so sebou vhodnú výzbroj na sebaobranu. Ľudia na mňa hocikedy zakričia „buzerant“, odpľujú si, vyhrážajú sa mi, pokrikujú po mne, že znásilňujem malých chlapcov a podobne. A to nie sú len nejakí skinheadi, ale aj bežní mladí opití chalani v električke.
S verejnými priestormi to nie je lepšie? Napr. obchodné domy?
Niekde áno, niekde nie. Napríklad vo Vive sa mi raz stalo, že keď som vstúpil dnu, že sa idem najesť do foodcourt-u, tak sa zrazu zastavím, lebo počujem pokriky „Choďte von!“. Nevedel som, na koho sú tie pokriky mierené, potom som si všimol, že na mňa. Bol som bosý a vo svojich povestných kraťasoch, SBS-kár mi zakázal chodiť po obchoďáku bez topánok, vykázal ma teda von. Neskôr sa mi ale Vivo na moju sťažnosť v e-maili ospravedlňovalo.
Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste niektoré z týchto prejavov neznášanlivosti nahlásili na polícii?
Pozrite, od môjho druhého návratu do Bratislavy 2013. som bol už, tuším, sedemkrát kontrolovaný políciou. Poznám ten pocit, keď sa na mňa zameriavajú. Klusám si k autobusu alebo električke, zbadám, že policajné auto prechádza okolo, otáča sa, približuje sa ku mne odzadu a spomaľuje a drží so mnou krok. Potom ma predbehnú (niekedy aj vyskákali von), žiadajú odo mňa doklady a prezerajú tašky.
Alebo situácia, keď som v noci čakal na autobus – stál som ďalej od zastávky, lebo tam bola partia mladých opitých mužov, ktorí močili na zastávku a kopali do nej. Išli okolo policajti na aute, ale zastavili rovno pri mne, legitimovali ma s otázkou, čo tam robím - na autobusovej zastávke, keď má ísť autobus! Tých výtržníkov si ani nevšimli - iste aj tí trochu stíchli, keď videli policajné auto. Teraz je jediným rozdielom to, že sa mi už takáto kontrola nestala 2 roky. Odhadujem, že je to vplyv pandémie Covidu, ktorá im odpútala pozornosť odo mňa.
Voči polícii teda nemáte dôveru.
Ak by policajti napadli nejakého kotlebovca, rozmazávalo by sa to všade, ale ak by zmlátili mňa, nikto sa toho nechytí. Alebo by nanajvýš povedali, že zmlátili nejakého divného človeka. Bohužiaľ, tak to mnohí „normálni“ ľudia berú.
Myslíte, že policajti viacej chránia extrémistov?
Nepochybne majú medzi nimi obrovské množstvo sympatizantov. Musíme si priznať jedno, a to je ešte dedičstvo minulého režimu, vojakov aj policajtov vtedy prijímali s tým, že republika potrebuje silných a sprostých. A tak sa tam hlásili mnohí takí, ktorí sa len potrebovali cítiť silnejšími, aby sa pred nimi iní krčili strachom. Čo si budeme hovoriť, asi to v nebezpečnej miere pretrvalo aj do dnešných čias našej kostrbatej demokracie
Registrované partnerstvá tu síce stále nemáme, no rôzne politické strany o nich rokujú a majú ich vo svojom programe. Ako by mali byť podľa vás nastavené?
Nemali by sa obmedzovať len na konzervatívnu formu dvojčlenného manželstva. Mali by umožňovať v podstate ľubovoľné n-tice akéhokoľvek pohlavia či rodu. Fakticky tradičné manželstvo by sa tým pádom stálo len podmnožinou tejto skupiny – bola by to jedna z možností, ktorá by sa nestratila a veľa ľudí by ju zrejme aj tak naďalej volilo. Len pri takomto type registrovaných partnerstiev sa možno zase niekto bojí, že tým pádom by padlo ďalšie tabu a dogma. Cirkev by zas mohla dostať strach, že by ešte menej ľudí chodilo robiť sobáše do kostola a stratila by ďalší výrazný zdroj príjmov a dôveryhodnosti. A to je znova téma o peniazoch a moci.
Aké výhody by ľuďom prinieslo, ak by mohlo viacero partnerov spolu uzatvoriť registrované partnerstvo?
Polyamorné partnerstvá poskytujú jednu výhodu: Ak niekto z nejakých príčin z partnerstva vypadne, ďalší nezostanú sami. Môže sa stať, že niekto zomrie alebo odíde. Keď chce mať niekto sex, s kým chce, a koľkokrát chce, a nikomu druhému pri tom neublíži, tak čo tam kto má na tom čo riešiť? Aj v prípadoch, keď chcú súložiť dvaja, ale aj viacerí.
Máte za sebou takéto vzťahy?
Najväčší "grupák", akého som sa kedy zúčastnil, bol s 15 ľuďmi. Ja som bol jediný tzv. beloch a ostatní boli vietnamskí pracovníci, z toho štyri z nich boli ženy. To bol jediný zo zážitkov, keď som bol za noc šesťkrát hotový. Oni to zo mňa jednoducho dostali. Bolo to ešte aj trochu napínavé, pretože hneď ráno som išiel na skúšku z teórie množín, ale na podiv som ju potom spravil na jedničku.
Ak by ste si mohli niečo priať pre Slovensko a slovenskú spoločnosť, čo by to bolo?
Nejaká normálnejšia vláda, najlepšie asi víťazstvo Progresívneho Slovenska v predčasných voľbách. A Čaputová ako prezidentka ďalšie volebné obdobie, no a Kotleba, Fico plus kopa ďalších ľudí za mreže. Nie len za fašizmus a rozkrádanie, ale ale aj za druhú vlnu pandémie Covidu, pri ktorej dopomohli asi k desať tisíc zbytočných úmrtí. Zhruba takto.
Samozrejme, aj definitívny liek na HIV aj na covid. A možno ešte také moje tajné prianie, pozrieť sa na Mesiac cez raketu Falcon Heavy, a ideálne môcť tam vystúpiť bosý (iste nejak by sa bolo treba vysporiadať s vákuom).
