Hamburger sa v priebehu rokov stal typickým streetfoodovým jedlom, lacným a rýchlym pokrmom, ale aj gurmánskou chuťovkou. Jeho všestrannosť spôsobila, že si ho môžeš vychutnať vo fast foode za pár drobných, ale aj v luxusnej reštaurácii, podávaný s luxusnými prílohami.
Američania zjedia ročne približne 50 miliárd hamburgerov, pričom len sieť McDonald’s predá každú jednu sekundu približne 75 kúskov tohto milovaného jedla. Všetko však má svoj začiatok, a v prípade hamburgerov sa musíme vrátiť až do čias Čingischána. Ako teda tento milovaný pokrm vlastne vznikol a prečo sa volá hamburger?
V rámci série Príbehy slávnych jedál sme ti už priniesli:
- Na chuť jej prišiel takmer každý. Toto je história milovanej pizze
- Hot Dog má naozaj pôvod v psom mäse, jedol sa v Bielom dome aj na Mesiaci
- Kebab je z fast foodu zrejme najzdravší, jedli ho aj v Osmanskej ríši
- Tofu mnohí považujú za novinku, no v skutočnosti má cez 2-tisíc rokov
Od Mezopotámie k Čingischánovi
Na úvod si urobme rýchly exkurz do minulosti. Aby sme sa vôbec dopracovali k mletému mäsu, museli sme domestikovať dobytok, čo sa nám podarilo asi pred 10-tisíc rokmi v Mezopotámii. Keďže v tom čase ľudia nad zážitkovou gastronómiou príliš nepremýšľali, skokovo sa môžeme presunúť až do čias Čingischána. Ten bol v roku 1206 korunovaný za „cisára všetkých cisárov“ a jeho armáda divokých mongolských jazdcov, známych ako „zlatá horda“, dobyla dve tretiny vtedy známeho sveta.
Keďže sa pohybovali na robustných poníkoch a niekedy z nich celé dni ani nezosadli, mali len málo príležitostí na to, aby sa zastavili, založili si oheň a hodovali. Za nimi sa však na jurtách pohybovala v podstate celá dedina s veľkými stádami oviec, kôz, volov a koní, ktorá slúžila ako obrovská zásobovacia jednotka pre bojovníkov.
Ako však prepravovať jedlo pri neustálej ceste na koni? Mäso z jahňaciny a baraniny si vyformovali do placky a ukladali si ich pod sedlá koní. Keď boli hladní, jednoducho si mäso, mierne „ohriate” a zmäkčené sedlom a chrbtom koňa, vytiahli a zjedli. Keď o niekoľko rokov vtrhol Čingischánov vnuk Chubilajchán do Moskvy, prirodzene si so sebou priniesli aj svoje diétne jedlo.
Tatarák na ceste do Hamburgu
Rusi ho prijali do svojej kuchyne a dali mu názov, ktorý každý z nás veľmi dobre pozná - tatársky (aké bolo ich pomenovanie pre Mongolov) biftek. Počas rokov ho zdokonaľovali a pridali nakrájanú cibuľu a surové vajíčka. Z Moskvy sa veľmi rýchlo dostal aj do Európy, a ako už asi tušíš, ďalšou zastávkou bude nemecké mesto Hamburg.
Práve v tomto meste sa surové baranie mleté mäso premenilo na nakrájané varené hovädzie, ktoré je dnes známe ako frikadellen. George Motz, odborník na hamburgery, ktorý sa tomuto jedlu venuje už desiatky rokov, pre CNN povedal: „Keď nemeckí migranti čakali na svoje lode, jedli frikadellen ako lacnú a chutnú možnosť stravovania. Keď v polovici 19. storočia odišli z Hamburgu do USA, migranti si so sebou priniesli aj poznatky o tomto jedle.”
Obľúbené jedlo sa tak dostalo do Spojených štátov, kde ho, ako všetky mastné jedlá, čakal raketový úspech. Spočiatku však pre domácich nič neznamenal. Koniec koncov, frikadellen neznel príliš vábivo, a preto sa premenoval na hamburský steak. Toto etnické jedlo sa postupne dostávalo počas poľnohospodárskych veľtrhoch k čoraz väčšiemu množstvu ľudí.
A hamburger vymyslel... niekto
Dostávame sa však k najrozporuplnejšej časti vzniku hamburgerov - kto ho dal prvý do žemle? To, popravde, nikto presne nevie. „Bolo tam asi sedem až deväť nárokov po celom Stredozápade, od Texasu, cez Ohio až po Wisconsin, príliš veľa nárokov. Žiaľ, neexistuje spôsob, ako definitívne dokázať, kto ako prvý dal hamburský steak do žemle,” povedal Motz. „Stalo sa to všade v rovnakom čase a nikto o tom nehlásil.”
Čoskoro sa k nemu pridali základné ingrediencie, ktoré ako prílohy poznáme dodnes. Aj keď si si burger mohol dať už v takmer každom väčšom meste, rozmach stále neprichádzal. Problémom sa v roku 1906 stal žurnalistický román Uptona Sinclaira The Jungle, ktorý podrobne popísal nechutnú stránku amerického mäsiarskeho priemyslu. Do mletého sa pridávalo takmer všetko, čo tam nemalo byť a hamburger si to odniesol najviac.
Predtým, ako si dáš burger
Mysli na to, že na výrobu približne pol kila hovädzieho mäsa kŕmeného obilím je podľa PBS potrebných 6 813 litrov vody. Na jeden klasický burger (alebo štvrťlibrák, pokiaľ si fanúšik Pulp Fiction) sa do ovzdušia uvoľnia približne tri kilogramy skleníkových plynov.
Hnoj, ktorý vyprodukujú len americké kravy, uvoľňuje oxid dusnatý, plyn, ktorý má 300-krát väčší účinok na globálne otepľovanie ako oxid uhličitý. Aj keď je tento článok poklone mäsovej placke v žemli, skús najbližšie popremýšľať nad vegánskou alternatívou. Tvoje deti ti poďakujú, pretože práve vďaka tomu si užijú život na planéte, kde je život stále príjemný.
Čistota a rýchlosť je základ
Toto chutné jedlo sa pomaly dostávalo na okraj americkej kuchyne, no potom sa na scéne objavil Edgar „Billy“ Ingrama a Walter Anderson, ktorí si v roku 1921 otvorili svoju prvú reštauráciu White Castle v Kansase. Išlo doslova o baštu čistoty, zdravia a hygieny. Prevádzka bola plná porcelánu a nehrdzavejúcej ocele. Ingram si dokonca objednal štúdiu na lekárskej fakulte, ktorá mala ukázať zdravotné prínosy hamburgerov.
Vytvorili prevratný systém, ktorý zahŕňal mletie mäsa priamo na mieste, ktorý sa po druhej svetovej vojne zapáčil aj bratom, ktorých meno dnes stretávaš na každom rohu - McDonaldovcom. Tí proces výroby extrémne zrýchlili, no nevedeli expandovať podľa predstáv. Vtedy sa na scéne objavil Ray Kroc, muž s českými koreňmi, ktorý sa postaral o franšízový systém a urobil z McDonald’s svetovú značku. A zvyšok príbehu už pozná každý z nás.
