Čas odmeriavaný len odkvapkávaním vody, dunením vlakov prechádzajúcich susedným tunelom a občasným zasyčaním pary v potrubí. Jediným zdrojom svetla je len pár vlhnúcich zápaliek a jedinou starosťou, ako sa vyhnúť potkanom a zlým ľuďom, píše Radomír Dohnal na iDnes.cz.
Vyzerá to ako dej nejakého postapokalyptického románu, ale pre tisíce ľudí bez domova v New Yorku to bola každodenná realita. A prekvapivo na ňu spomínali často oveľa lepšie ako na svoj život na povrchu.
Bezdomovectvo bolo a stále zostáva jedným z pálčivých problémov všetkých metropol v Spojených štátoch amerických. Len ťažko môžete prehliadnuť fakt, že ešte dnes približne každý stodvadsiaty obyvateľ uponáhľaného New Yorku žije na ulici. Navyše každý tretí až štvrtý bezdomovec je dieťaťom.
S čestnou výnimkou charít a dobrovoľníckych komunitných spolkov mali v minulosti bežní Newyorčania tendenciu týchto ľudí skôr ignorovať. Do stredu záujmu a pozornosti ich dostala až séria investigatívnych článkov, publikovaných na konci osemdesiatych rokov.
Netušená senzácia
Po nezvyčajne mrazivej zime v roku 1979 sa newyorskí novinári začali viac zaujímať o clivé osudy bezdomovcov. Napríklad o to, prečo im dvere niektorých útulkov zostali zatvorené, a kde teda trávia noc, keď je v New Yorku práve zima.
Asi desatina spovedaných vtedy opatrne pripustila, že oveľa bezpečnejšie a pokojnejšie než na uliciach a v nocľahárňach to je pre nich v podzemí. Ich „strechou nad hlavou“ sú opustené aj funkčné tunely metra, kolektory, suché povodňové kanalizácie a veľké výpuste v dokoch.
Bolo to úplne fascinujúce zistenie. Tá informácia Newyorčanov zaujala viac ako štandardné správy o voľbách alebo príbehy o korupcii na radnici. Svet v temnotách, labyrinty chodieb, tajomná ríša fungujúca v utajení pod nohami nevedúcich? To skrátka prebúdzalo predstavivosť. Bola to nová a nevšedná téma.
Aj napriek tomu, že ľudia bez domova v New Yorku rozhodne neboli žiadnou novinkou. Už pri rozširovaní siete newyorských parovodov v dvadsiatych rokoch sa ukázalo, že časť nevyužívaných staníc a servisných tunelov metra vybudovaného v roku 1904 slúžila ako núdzové obydlie pre desiatky osôb. Ľudia v podzemí teda neboli súčasťou opakujúcich sa kapitol histórie, ale skôr minulosti, ktorá ešte stále neskončila. Len ju teraz niekto vyniesol na svetlo.
Podzemný labyrint metropoly
Čo sa metropol sveta týka, New York disponuje jedným z najrozsiahlejších podzemí vôbec. Napríklad kanalizačný systém, ktorý sa tu utváral postupne s rastom jednotlivých štvrtí, zahŕňa 139 nezávisle budovaných a na seba napojených sietí.
S budovaním oddenkov tu začali v roku 1869. A hoci dnes majú trate dvadsiatich ôsmich liniek metra v súčte 1 115 kilometrov, je tu ďalších 1 070 kilometrov nevyužívaných a servisných tratí. A tie sa často krížia s ďalšími desiatkami kilometrov železničných tratí vedenými v tuneloch.
Depá, kolektory, podzemné preložky sietí, kanalizačné rieky a zvody drenáží, budované snáď ešte za čias holandskej nadvlády... Mapy jednotlivých súčastí tohto obrieho bludiska sú bezpečne založené v archívoch mapových podkladov, utopené v administratívnom chaose jednotlivých odborov mestskej správy.
Vyžiadať a nechať si ich sprístupniť všetky na preštudovanie, to je práca na roky. Aj keď je teda newyorské podzemie ohromným komplexom, bežný obyvateľ mesta jednoducho nemá šancu obzrieť si ho v celej jeho veľkosti. Zrejme preto boli správy o neznámych ľuďoch, ktorí sa v tomto nesmierne spletitom podzemnom systéme dokonale orientujú, prijímané s takýmto senzačným ohlasom.
Pri troche premýšľania každému dôjde, že „svet tam dole“ je z mnohých ohľadov vlastne celkom múdrou voľbou. Nikdy tam neprší a nesneží. Panuje tam viac-menej stála teplota okolo 8 – 12 stupňov Celzia a aj za najtuhšej zimy neklesá pod bod mrazu. A pri vedení parovodov alebo teplovodného potrubia môže byť teplota priam izbová a komfortná. Navyše priestory v podzemí sú rozľahlé, a tak si každý mohol zvoliť, či bude preferovať samotu a odlúčenie, alebo spoločnosť ďalších ľudí.
Na love senzácie
Ale čo tá večná tma? Žijú tam ľudia trvalo bez toho, aby roky uzreli denné svetlo? A v akých spoločenstvách vlastne tí ľudia žijú? Majú svojho vodcu, nejakého Kráľa podzemia? Kam chodia na toaletu, ako sa umývajú? A čo potkany, myši – alebo snáď krokodíly? Alebo je to celé len ďalšia mestská legenda, vymyslená báchorka?
Tých otázok, vážnych aj v nadsádzke mienených, bol dlhý rad. Väčšinou také zvedavé otázky prezrádzali najviac o tých, ktorí ich sami kládli. Newyorčania po roky ľudí bez domova s nezáujmom až nechuťou prehliadali, a teraz ich razom túžili skúmať, ako nejaký exotický druh podzemných ľudí.
Však sa im tiež, v narážke na šestákovej sci-fi romány, začalo hovoriť Mole People - Krtí ľudia.
Ako jedna z prvých sa ponúkanej príležitosti chopila novinárka Jennifer Tothová. Vydala sa do tunelov newyorského metra. Dokázala sa vraj spriateliť s niekoľkými miestnymi obyvateľmi, a zo svojich dobrodružných expedícií priniesla naozaj senzačné svedectvo. Najprv vo forme článku, potom akési popisné štúdie a nakoniec knihy, The Mole People: Ľudia z tunelov pod New Yorkom.
V tejto knihe nechýba snáď žiadna spisovateľská ingrediencia – láska, vášeň, sex, násilie, drogy. Príbehy založený na jej očitom svedectve a rozprávaní ľudí, čo tam žijú ako opisujú napríklad samozvaného Pána tunelov, akéhosi Bernarda. Alebo gang nájomných zabijakov, žijúcich v temnotách a realizujúcich svoje vražedné zákazky len za dvadsať dolárov. Spomína aj svojrázneho umelca, ktorý investuje tisíce dolárov do graffiti, ktorými zdobia podzemné galérie tunelov a nikto iný ako Krtí ľudia ich nikdy neuvidia.
Prakticky všetci, ktorí o newyorskom podzemí niečo vedeli, označili pravdivosť knihy za prinajmenšom pochybnú. Bol to zrejme celkom vymyslený príbeh, ale to nič nemenilo na tom, že sa z diela stal bestseller preložený do tucta jazykov, ktorý autorku nesmierne preslávil. Rovnako ako fenomén Krtích ľudí.
Exkurzia do tmy
Do newyorského podzemia sa potom hrnuli div nie zástupy novinárov, snažiacich sa vyspovedať prvého bezdomovca s čelovkou, aby ulovili nejaký ten pohnutý príbeh zo života v hlbinách. Čoskoro dorazili aj filmové štáby. Za senzáciami sem prilietali žurnalisti až z Európy.
Ich reportáže zasvätene popisovali príbehy plné zúfalstva, svetielka nádeje v temnotách, príklady divokosti a bezuzdného násilia, kapitoly zo života celých klanov a improvizovaných rodín. Boli to všetko strhujúce obrazy zo života v podzemí, avšak overiteľných faktov ponúkali pramálo.
Spoločným rysom väčšiny správ bolo, že zlatá éra bývania pod zemou bola už preč. Vraj ešte v 70. rokoch žilo len pod Manhattanom niečo cez sedem tisíc ľudí. Ale väčšinu z nich vypudila stupňujúca sa agresia pouličných gangov alebo opakované policajné razie. V deväťdesiatych ich zostalo v menej prístupných častiach podzemia len asi polovicu.
Na bývanie v labyrintoch koridorov a tunelov si každopádne všetci pochvaľovali ticho, pokoj a relatívne bezpečie. Život bez daní a nájmu. Slobodu a voľnosť, bez odsúdenia spoločnosti. A z praktického hľadiska treba dodať aj to, že na rozdiel od najrôznejších charitatívnych útulkov a nocľahární, tu so sebou mohli mať aj svojich zvieracích miláčikov.
Dve strany mince
Na jednej strane séria filmových dokumentov aj kniha Tothovej vyvolala skutočnú lavínu ochoty pomáhať ľuďom bez domova.
Kritika viedla k regulácii a vyššiemu dozoru nad biznisom ubytovní. Mestské charity sa mohli na čas tešiť z nebývalého nárastu príspevkov a darov. Začali vznikať solídne ubytovacie zariadenia aj pre osoby so špecifickými potrebami. Newyorský odbor Služieb pre osoby bez domova sa stal rešpektovanou inštitúciou, ktorá pomáha nielen nájsť prístrešie na jednu noc, ale ponúka aj skutočnú cestu späť do bežného života.
Lenže záujem médií a zvedavých Newyorčanov bol až nepríjemne dvojsečnou zbraňou. Podzemné slumy a chyže v tuneloch sa rušili. Ľudia z podzemia boli zo zákona vykazovaní na povrch.
V roku 1997 bolo rozbúrané aj posledné veľké podzemné mesto vo vlakovom tuneli spoločnosti Amtrak, nachádzajúce sa niekde pod parkom Riverside. Oficiálne kvôli chystanému obnoveniu prevádzky na trati. Išlo o miesto, ktoré Tothová svojou knihou preslávila, aby sa z neho stal akýsi skanzen pre adrenalínových turistov. Kým sa o ňom nevedelo, v rámci svojich obmedzených možností prosperovalo, ohlas verejnosti mu privodil skazu.
S novým miléniom už téma stratila punc nepopísanej exotiky a z médií vyprchala. Záujem Newyorčanov o ľudí bez domova zase zvoľna opadal a stali sa opäť prehliadanými. Aj dnes títo ľudia žijú v šachtách, koridoroch a tuneloch newyorského podzemia - vraj asi dve až tri tisícky. Len už sa s tým nikomu z povrchu nechvália. Pre istotu.
Výnosný obchod s biedou
Keď v roku 1979 zaviedol Najvyšší súd štátu New York do praxe tzv. Právo na prístrešie, ktoré legislatívne potvrdzovalo každému oprávnenému obyvateľovi mesta nárok na strechu nad hlavou, rozbehol sa v meste zárobkový biznis s „ubytovávaním“ bezdomovcov.
Išlo o charitatívny program, ktorý stál daňových poplatníkov milióny dolárov, a hockto si na ňom namastil vrecká, ale k riešeniu problémov bezdomovectva veľmi neprispieval.
Zďaleka nie každý človek bez domova na uliciach New Yorku bol totiž miestnym občanom mesta s právom na prístrešie, a tak toto systémové opatrenie neslúžilo nikomu na úžitok.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
