Žitavský mier a utajený Turecký most
Počas hlavnej sezóny cyklisti usilovne šliapu do pedálov po diaľkovej európskej trase, ktorá sleduje mohutný tok Dunaja. V úseku medzi Komárnom a Štúrovom obídu najjužnejší bod Slovenska a za krátku chvíľu presvištia okolo domčekov dediny Žitavy, teraz časti obce Radvaň nad Dunajom. Tam môžu uvidieť kovové monštrum pamätníka, na ktorého špici sa nápadne vyníma polmesiac. A pripomína jednu veľmi zaujímavú historickú udalosť, píše Jakub Hloušek z iDnes.cz
Písala sa jeseň roku 1606. Vtedy ešte neprebehli regulácie vodných tokov a blízko dnešnej dediny sa do Dunaja vlievala rovnomenná rieka. Pri pôvodnom sútoku, ktorý dnes pripomína už iba názov dediny, sa vtedy potvrdila výnimočná dohoda, ktorá ukončila dlhých pätnásť rokov vojny medzi Habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou.
Žitavský mier znamenal mimoriadny politický zlom. Habsburská ríša uznala všetky turecké teritoriálne zisky a zaplatila jednorazový poplatok. Avšak od tejto chvíle prestal cisár odvádzať sultánovi pravidelný ročný tribút. A predovšetkým vyjednávači oboch krajín prvýkrát vzájomne konali ako rovnocenní partneri. Habsburská strana konečne opustila doteraz podriadenú úlohu.
Mierová dohoda sa uzavrela na dvadsať rokov, čo znamenalo, že osmanská moc zakolísala. Žitavský mier súčasne ukončil povstanie sedmohradského vojvodu, tureckého spojenca a posmrtne aj maďarského národného hrdinu Štefana Bočkaja.
Pamätník Žitavského mieru ozdobil dedinu pri príležitosti výročia štyroch stoviek rokov, ktoré uplynuli od uzavretia dohody. V okolí však nájdeš aj ďalšiu zaujímavosť, ktorá pripomína krátke panovanie Turkov. Za východným okrajom obce Iža, zhruba 400 metrov juhovýchodne od vyhliadkovej veže pri cyklotrase, sa v zátopovej nive Dunaja ukrýva Turecký most (Török híd). Hoci presné dáta chýbajú a jeho sloh odporuje tradičnej osmanskej architektúre, medzi miestnymi sa hovorí, že pochádza z tureckých čias.
Dedina Iža sa pýši ešte ďalším unikátom – troskami rímskeho tábora Kelemantia, ktorý tvoril súčasť hraničnej línie pevností (Dunajský limes). Kelemantia nedávno obohatila Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Sedem striel pri Leviciach
Žiadny mier netrvá večne. Ostatne aj ten „žitavský“ bol porušený. Preto sa teraz od maďarských hraníc prenesieme hlbšie do vnútra Slovenska. Okresné mesto Levice predstavuje peknú poldennú zastávku počas dlhšej cesty. Tamojšiemu centru dominujú masívne zvyšky mohutného hradu, ktoré poskytujú dôstojné zázemie expozíciám regionálneho Tekovského múzea.
Turci ťahali na Levice viackrát. A roku 1663 mesto obsadili. V hradnej bašte, kde sa pôvodne nachádzala kaplnka, si zriadili svoju modlitebňu. Budove sa dodnes hovorí „mešita“. O osem mesiacov neskôr sa karta obrátila a cisárskí získali mesto späť. Osmani sa však skonsolidovali a 19. júla 1664 sa obe vojská stretli v legendárnej bitke pri Leviciach.
Proti sebe vtedy stálo až 50-tisíc bojovníkov. Turecké vojsko predstavovalo zaujímavý koktail, bitky sa zúčastnili paramilitárne jednotky Krymských Tatárov aj kresťanskí Rumuni z Valašska a Moldavska. Habsburským silám velil mýtický Raduit de Souches, ktorý predtým zachránil Brno pred Švédmi. Tam je tiež vo vnútri kostola svätého Jakuba pochovaný.
Šťastie sa nakoniec priklonilo k cisárskym. A neskôr sa ukázalo, že tým začal koniec slávy osmanského impéria. Na bojovom poli zostalo okolo osem tisíc Turkov, zato straty cisárskych boli minimálne. Brutálnu bitku však neprežil hlavný kapitán slovenských horných miest Štefan I. Koháry.
Na samej periférii Levíc sa v malom parčíku ukrýva malá kaplnka. Pietne upravené okolie svätyne dopĺňajú infopanely venované bitke. Tu vraj Štefana Koháryho zasiahlo magických sedem striel. Podľa povesti sa jeho telo padlo z jazdeckého sedla, avšak noha srdnatého kapitána zostala pevne uväznená v strmeni, kôň sa splašil a jazdca zabil.
Mŕtveho kapitána našli medzi poľami západne od dediny Hronskej Kosihy a práve tu sa uprostred lánov nachádza Koháryho kaplnka. Vydali sme sa k nej od zastávky Hronských Kľačanov. Výpravu som schválne nasmeroval do obdobia, kedy pole nebolo zarastené, pretože ku kaplnke nevedie žiadny chodník. Zničená opustená svätyňa vyžarovala aj napriek schátranosti tajuplné kúzlo.
Pamätný park krvavého masakru
Zatiaľ čo Levice symbolizujú predzvesť úpadku Osmanskej ríše, obec Plášťovce podáva svedectvo o jej expanzii. Plášťovce ležia vo vnútri východného cípu okresu Levice a výletníkov prekvapia neobvyklým pamätným areálom, ktorý zatiaľ v rade máp chýba.
Na juhozápad od obce, približne 600 metrov od križovatky, sa vedľa cesty smerom na Šaľu týči malá dedinská svätyňa. Nazýva sa Turecká kaplnka a pripomína udalosť, kedy sa tu v auguste roku 1552 stretli uhorské vojská s Osmanmi. Boja sa okrem domácich zúčastnili Moravania, ďalej nemeckí pešiaci aj žoldnieri z Talianska.
Početne boli sily vyrovnané, obe strany nasadili zhruba desaťtisíc mužov. Išlo o prvú veľkú bitku s tureckými vojskami na území Slovenska. Kresťanská armáda tu v krvavej režbe utrpela totálnu porážku. Najdrsnejšie dopadol rakúsky veliteľ spojeneckých vojsk, Turci ho odviezli do Istanbulu, narazili na kôl a zašitého vo vreci utopili.
Pamätný park, ktorý sa rozprestiera priamo oproti kaplnke, nemožno prehliadnuť. Za smerovníkom a malým parkoviskom sa uprostred rozľahlej lúky týčia vysoké stožiare. Na nich sa vo vetre vlní vlajka Uhorska aj turecký prápor. A k oblohe čnie kríž a polmesiac. Stranou sa potom trepotá zástava Moravy, neďaleko sa nachádza drevený sikulský stĺp.
Pamätný park pri pohľade od cesty pôsobí veľmi sugestívne. Park štýlovo dopĺňa model kanónu a bohatá plejáda infopanelov. Text obsahuje slovenskú a maďarskú mutáciu, narazil som však aj na nemeckú a tureckú verziu. Z amatérskeho prevedenia infopanelov je vidieť, že park vybudovali nadšenci, bez vysokých investícií, zato s elánom!
Zázemie parku tvorí jednoduchá útulňa a za smerovkou k WC sa v lese ukrýva drevená kadibudka. Obsah textu je však plne profesionálny. Zaujala ma šípka, ktorá smerovala k rozhľadni. Tá je súčasťou náučného chodníka zasväteného známemu protitureckému bojovníkovi Jiřímu Thurymu.
Škrabem sa hore do svahu a zrazu sa na temene návršia predo mnou objavil klasický poľovnícky posed. Celkom som sa pobavil. A z výhľadu sme boli nadšení. Za opustenými sadmi žiarili Plášťovce a nad nimi sa vypínali južné stráne Krupinskej planiny.
