Nič na svete nie je bez rizika. My ti prezradíme, na ktorých miestach si musíš dávať veľký pozor, ak sa chystáš cestovať sám alebo len s kamošom. Ktoré krajiny nahlásili minulé roky najviac zabitých či zomrelých turistov, píše aj portál iDnes.
Keď zabíja pravdepodobnosť
Aj keď na prvý pohľad nevyzerá vôbec nebezpečne, je americký národný park Grand Canyon jednou z najvražednejších lokalít. A to nielen v Štátoch, kde hravo prekoná Údolie smrti alebo variace gejzíry v Yellowstone, ale na celom svete.
Ročne tu v priemere dôjde k 15-20 úmrtiam, dvom tisíckam zranení a približne tristokrát za sezónu tu pre stratených ľudí rozbiehajú záchranári pátranie v teréne. Tá bilancia vyzerá skutočne šialene, ale má pomerne jednoduché vysvetlenie: miesto ročne navštívi vyše päť miliónov turistov. A vzhľadom na ich ohromný počet sú nehody a náhody dielom štatistickej pravdepodobnosti. Na milión výletníkov jednoducho pripadá určitý počet zranení a tragédií.
Ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Pokiaľ nebudete mať smolu, je aj Grand Canyon vlastne celkom bezpečnou lokalitou. Pre doplnenie – najčastejšou príčinou úmrtia sú havárie vrtuľníkov a dopravné nehody.
Keď zabíjajú fotky a lajky
Smart telefóny a ich nie až tak múdri majitelia, skrátka diagnóza smrtiacich selfie – niekedy sa o nich hovorí ako o „killfie“ (selfie, ktoré sa robí na extrémne nebezpečných miestach, pozn. red.) – je trend, ktorý sa nedá nespomenúť. Túžba dať na sociálne siete snímok, z ktorého žiari adrenalín a s veľkou pravdepodobnosťou aj pomätenie rozumu, sa totiž stále častejšie stáva príčinou smrti cestovateľov.
Na svete vraj dnes existuje vyše sedemtisíc lokalít, kde sa ľudia neprístojnosťami pri fotení selfie vystavujú smrteľnému ohrozeniu. Od roku 2018 napríklad zahynulo 45 turistov pri pokusoch urobiť si pekné selfie vo vlakoch na Srí Lanke. Hazarduje sa na mrakodrapoch v Dubaji, na safari medzi levmi, na skaliskách v nórskej Trolltunze. Jednou z takých smrtiacich atrakcií je napríklad Devil’s Pool (Diabolský bazén), ktorý sa nachádza za samotnou hranou vodopádu, pozdĺž hraníc Zambie a Zimbabwe.
Je to atrakcia, ktorú si pri návšteve Viktóriiných vodopádov ťažko odoprieť. Do jedného záberu totiž ľahko zmestíte seba, hranice dvoch afrických štátov a pokojne aj dúhu. Samozrejme, rieka Zambezi má silu a kamene sú klzké. A až dole je to 108 metrov. Každú druhú sezónu tu zahynie turista, ktorý si pri fotení selfie nedával pozor, a tak vyrobil killfie.
Keď zabíja podcenenie situácie
Hory vedia zabíjať. Ale nie každý za skutočné hory považuje napríklad Krkonoše, Šumavu alebo Tatry.
Také švajčiarske Alpy si priemerne za sezónu vyžiadajú 122 ľudských životov. A tragédie, pri ktorých dochádza k hromadným úmrtiam, sa v Európe hlavne spájajú s lavínami a snehovými búrkami na úpätiach Mont Blancu. Lenže Mont Blanc má jedenásť vrcholov s nadmorskou výškou nad štyritisíc metrov, švajčiarske Alpy ich majú hneď 48. Nie sú to práve vreckové veľhory, ako napríklad Tatry. Tie sa mimo hlavné štíty v priemere tiahnu v nadmorskej výške 1 700 metrov. Takže žiadny problém, nie?
Práve týmto mylným dojmom, vedomým podcenením rizík plynúcich z lokality, ktorú máme len kúsok, si robíme v Tatrách zlé vysvedčenie. Len minulý rok tam zomrelo 23 ľudí, a na Malej Fatre to nebolo o moc lepšie. V týchto destináciách zahynie ročne najviac Čechov. Prečo? Volia si náročný terén mimo vyznačenej cesty, nemajú dostatočné vybavenie, sú málo skúsení, neodhadnú správne svoje sily. Skrátka, zbytočne podceňujú hory. A tie nedostatok rešpektu neodpúšťajú.
Keď zabíja honba za extrémami
Postaviť sa na najvyššie miesto planéty, prehliadnuť si svet z Mount Everestu? Z približne 100 tisíc ľudí, ktorí každoročne navštívia národný park Sagarmatha, sa ich približne 500-800 vydá do základného tábora, aby sa pokúsili o to, čo pred nimi od roku 1953 dokázalo zhruba šesťtisíc ľudí.
S rizikom, že za to možno zaplatia svojím životom rovnako, ako 310 evidovaných, doposiaľ neúspešných horolezcov. Ale v prepočte na celkové množstvo výstupov, počtom úspešných pokusov a počtom mŕtvych nie je Everest tou najvražednejšou horou planéty. Toto pochybné prvenstvo si pre seba uchmatli Čchokori. Na štyroch horolezcov, ktorí dosiahli jej vrchol, zatiaľ pripadá jeden mŕtvy.
Nemusí to byť vždy len o vrcholoch. Aj hlboké dno môže lákať do záhuby. A zatiaľ čo väčšinu ľudí od samovražedných pokusov zapísať sa medzi pokoriteľov najvyšších osemtisícoviek odrádzajú enormné náklady, ponory v dahabskej Blue Hole v Egypte sú lacné.
Miesto je ľahko prístupné, mieru vašich schopností nikto dopredu netestuje. Za pokus dosiahnuť dno a neupadnúť do bezvedomia tu len za posledné roky zaplatilo 130 až 200 neskúsených potápačov životom.
Keď zabíja vysoká kriminalita
Od počiatku 50. rokov sa mexické Acapulco vyhrievalo na slnku popularity, ako jedna z najluxusnejších dovolenkových lokalít celého sveta. S novým tisícročím ale táto pozitívna reputácia nadobro vyhasla. O teritória v metropole totiž začali súperiť gangy a drogové kartely.
V roku 2012 sa prvýkrát s počtom 110,5 vrážd – prepočítané na 100 tisíc obyvateľov – Acapulco stalo druhým najnebezpečnejším mestom Mexika, hneď po Tijuane. A bolo ním päť nasledujúcich rokov za sebou. Výbuchy pouličného násilia s divokými prestrelkami pripomínalo skôr vojenskú zónu, a kedysi výsostné pláže – dnes strážené armádou a vrtuľníkmi – dojem bezpečia práve nevytvárajú. Prepadnutie za bieleho dňa, únosy turistov, zabitie aj brutálne vraždy sú totiž stále realitou.
Acapulco je krásne miesto, ale vysoká kriminalita jeho návštevu robí veľmi riskantným podnikom. A nie je v tom samé: brazílsky Natal a Fortaleza, venezuelský Caracas, mexický Juarez patrí k miestam, kde turisti umierajú po desiatkach ročne. Napríklad len preto, že sa priplietli k niečomu, čo nemali vidieť.
Keď zabíja zlé načasovanie
Podľa situácie môže byť anglická Broomway buď tou najnudnejšou prechádzkou po zablatenom piesku, akú ste zažili, alebo vaším posledným dobrodružstvom. Ako to? Cesta vedie po úzkej spevnenej kose pozdĺž pobrežia. A je bezpečná, pokiaľ v morskej planine nestratíte správny smer – je označený kolmi – alebo vás nezastihne príliv.
Na svedomí má najmenej 66 ľudských životov. Nie nadarmo sa takisto nazýva aj Doomway – Cesta do záhuby. Nič iného než zlé načasovanie za tým ale nestojí. Tých desať kilometrov celej trasy väčšinou ujde bez ťažkostí každý. Samozrejme, ak ste to zle naplánovali – a vyrazili v takte spolu s prílivom – zastihne vás veľká voda a zradné prúdy stovky metrov od pobrežia. Zlé načasovanie môže urobiť drámu so smrtiacim rozuzlením aj z obdivovania mora v novo škótskom zálive Fundy. Tých 160 miliárd ton vody je niečo, pred čím sa utiecť nedá. Bilanciou za chybu v plánovaní je štyri až deväť mŕtvych turistov ročne.
Aj prechádzka rajskou záhradou môže byť poriadne nebezpečná. Preslávená havajská cesta – Kalalu Trail – mala do roku 2014 na svedomí 85 ľudských životov. A teraz ich už má vyše sto. 18-kilometrová trasa nie je zas taká náročná, pokiaľ teda nepríde prívalový dážď. Potom sa cesta zmení na koryto a vodopád súčasne. Dochádza tu aj k zosuvom pôdy, nebezpečné sú aj padajúce kamene. Potom rajská Kalalu dokáže zabíjať.
Keď zabíja falošný pocit bezpečia
Veľmi zle istená cesta pozdĺž strmej skalnej steny na vrchol Chuašan je považovaná za najriskantnejšiu turistickú destináciu v celej Číne. A tiež jednu z najnavštevovanejších. Smrtiaca legenda totiž jej popularitu len zvyšuje.
Výpravu k malému taoistickému svätostánku absolvuje niekoľko desiatok tisíc ľudí ročne. A práve ich množstvo robí z dvojhodinového výstupu celodennú vyčerpávajúcu túru. A je to skutočná skúška nervov a hazardovania so životom. Samozrejme, z proklamovaných desiatok mŕtvych turistov ročne je len zlomok obetí tejto krkolomnej cesty a jeho zlého istenia. Najvražednejší je až samotný vrchol. Miesto, kde si ľudia v eufórii po úspešnom výstupe nepripúšťajú nebezpečenstvo. Tam je riziko pádu najvyššie.
Podobné to je aj v severopakistanskom Gilgit-Balstistáne u lanového mosta Hussaini, prekračujúce jazero Borit v hornej Hunze. Počet obetí mostu, ktorý je nazývaný tým najnebezpečnejším na svete, sa limitne blíži nule. Počet turistov, ktorých tu zabijú padajúce kamene, odtrhne sa s nimi breh alebo sa utopia po úspešnom prekonaní mosta, sú už nižšie desiatky.
