Nane, jees, tree. Jedna, dve, tri. Dievčatá na ihrisku si nevymýšľajú vlastné slová, hovoria mansky. Rečou, ktorú už UNESCO považovalo za mŕtvu. Ale zmýlilo sa. Ned Maddrell, posledný, pre ktorého bola manština materinským jazykom, síce v roku 1974 zomrel, na jazyk sa však na ostrove Man nezabudlo. Záujem oň naopak rastie.
„Keby sme spolu hovorili pred tridsiatimi rokmi, bola by to o dosť inšia diskusia. Teraz už je takmer samozrejmé, že sa o manštinu musíme starať,“ hovorí päťdesiatpäťročný Phil Gawne. On aj jeho žena Annie Kissacková hovorí mansky plynule. A na tom, že to vedia aj ostatní, majú veľkú zásluhu, píše sa na webe iDnes.cz.
Svoje deti už v 90. rokoch vychovávali v manštine a čoskoro s ďalšími rodičmi rozbehli detský jazykový krúžok. „Okrem nás a našich priateľov tu už nebol nikto, kto by na svoje deti hovoril mansky,“ rozpráva Gawne a hrdo dodáva, že z ich potomkov sa stali „prví novorodenci, čo rozprávali manštinou plynulo“. Manželia tiež pomohli založiť školu Bunscoill Ghaelgagh, ktorú od roku 2001 vychodilo stovky detí.
Dnes v nej študuje päťdesiat študentov a študentiek. V unikátnom jazyku sa učia zemepis aj ďalšie predmety, v triedach majú nápisy v manštine, v takmer zabudnutom jazyku štebotajú na školskom ihrisku. Aj inde na ostrove sa manskí nadšenci snažia jazyk zaradiť do bežného života občanov, hoci ho zatiaľ ovláda len zlomok miestnych. Vedľa angličtiny na ne mansky hovorí napríklad dopravná ceduľa.
Mančina patrí po boku írčiny a škótskej gaelčiny do rodiny keltských jazykov a s domovom manských bezchvostých mačiek bola spojená od nepamäti. Postupom času ju vytlačila angličtina a, ako píše The New York Times, s nástupom 19. storočia sa mnohí obyvatelia ostrovčeka neďaleko Veľkej Británie začali na túto reč pozerať zvrchu a svoje deti nakoniec učili hovoriť iba po anglicky.
Pomalá snehová guľa
Miznúci jazyk sa však už vtedy ľudia snažili zachovať pre ďalšie generácie. V roku 1899 vznikla Manx Language Society (Spoločnosť manštiny) a vďaka novým technológiám bolo čoskoro možné aj nahrávanie manských hovorcov, digitalizácia starých textov alebo zdieľanie manskej hudby a literatúry.
Jazyk tak nikdy naozaj nevymrel a keď ho v roku 2009 pochovalo UNESCO, prišiel úradníkom od študentov z Bunscoill Ghaelgagh vytýkací list – v manštine. Vďaka snahe miestnych ju svetové spoločenstvo nakoniec oficiálne „oživilo“. Podľa sčítania z minulého roka písanú aj hovorenú manštinu ovláda viac ako 2 200 ľudí – na ostrove žije necelých 85 tisíc obyvateľov – a tamojšia vláda dúfa, že v nasledujúcich desiatich rokoch sa ich počet zdvojnásobí.
Dospelí chodia na kurzy manštiny, kapely svoju hudbu poslucháčom odovzdávajú aj v manštine. Každý rok v novembri potom ostrov organizuje päťdňový festival manského jazyka a kultúry Cooish. „Nabaľuje sa to ako snehová guľa. Možno to je trochu pomalá guľa, ale určite tu je,“ dúfa Ruth Keggin Gell, úradníčka z oddelenia jazykového vývoja vo vládnej organizácii Culture Vannin.
„Mannština bola tak trochu na pokraji vyhynutia, ale my sme ju priviedli späť,“ teší sa Julia Matthews, riaditeľku školy, ktorá zo stovky rokov starého jazyka tvorí budúcnosť ostrova Man.
Podobný osud má pritom aj normanský jazyk sarkézština, ktorým sa kedysi hovorilo na ostrove Sark v Lamanšskom prielive. Rovnako ako Man je Sark samosprávnym britským korunným závislým územím, kde angličtina postupne vytlačila pôvodnú reč. Nakoniec sarkézsky hovorilo už iba posledných sedem ľudí. V tej chvíli na ostrov začal jazdiť český lingvista Martin Neudörfl a rozhodol sa jazyk zaznamenať a nakoniec aj zachrániť.
Ukážka Manštiny
Dooyrt „Ballooilley“ rish: „Vel ny partanyn snaue, Joe?“ - „Cha nel monney, cha nel monney,“ dooyrt Joe. „T’ad feer ghoan.“
A v preklade: Ballooilley mu povedal: „Plazia sa ti kraby, Joe?“ - „Moc nie, moc nie,“ odpovedal Joe. „Sú veľmi vzácni.“
Ak sa chceš počas dňa niekomu pozdraviť a popriať mu príjemné popoludnie, povieš: Fastyr mie! A ak sa s niekým lúčiš a chceš mu povedať dovidenia: Slane Ihiat!
Čím je ostrov zaujímavý?
Ostrov Man nie je špeciálnym len jazykom, ktorým tam miestny rozprávajú. Očarí ťa aj svojou prírodou a kultúrnymi zaujímavosťami. Nachádza sa uprostred Írskeho mora. S dĺžkou iba 33 míľ a šírkou 13 míľ to v žiadnom prípade nie je veľký ostrov. Ale keď je 40 % územia neobývaného, zdá sa byť väčším, než je (aktuálne na ostrove žije cez 85 tisíc ľudí). Milovníci Motoriek možno ostrov poznajú skrz preteky, ktoré sa tu každoročne konajú a ktoré sú najväčšími na svete, píše sa na portáli Our Taste For Life.
Aj napriek faktu, že ostrov sa nachádza uprostred Írska a Spojeného kráľovstva, nie je súčasťou ani jedného z dvoch štátov. Má samosprávnu korunnú závislosť ako napríklad ostrovy Guernsey alebo Jersey. To znamená, že ostrov má svoj vlastný parlament, vládu aj zákony. V otázkach obrany a medzinárodných vzťahov však spolupracuje so Spojeným kráľovstvom.
Až do roku 1700 bol na ostrove menovaný vládca ostrova s titulom Lord of Mann (Pán Mannu). Teraz tento titul patrí britskému kráľovi. Miestnou menou ostrova je manská libra, akceptovaná je však aj britská libra. Naopak, manskú menu nemôžete použiť inde v Spojenom kráľovstve.
Man je taktiež biosférickým regiónom UNESCA. Zároveň aj jediným národom na svete, ktorému bol tento titul udelený. Znie to super, ale čo to vlastne znamená? UNESCO jednoducho uznáva ostrov Man ako miesto, kde príroda a ľudia harmonicky koexistujú.
S ostrovom je úzko previazaná aj história čarodejníctva. Pre fanúšikov Harryho Pottera bude toto pravdepodobne asi obľúbenejší z faktov o Mane. Čarodejnice však na Mane pred 500 rokmi upaľovali a to rovno na námestí Castletown. Dnes tam je pamätník a stojí na ňom: Na tomto mieste až do začiatku 18. storočia stál trhový kríž. V roku 1617 boli Margaret Ineqane a jej syn odsúdení na smrť za čarodejníctvo a upálení na hranici blízko kríža. Niektoré správy sa domnievajú, že Margaret a jej syn boli prvými a poslednými ľuďmi zabitými za čarodejníctvo na ostrove. Miestna legenda však naznačuje, že iní boli natlačení do sudov a zhodení zo Slieau Whallian (Vrch čarodejníc).
A kde sú čarodejnice, sú aj upíri. Na Mane majú veľké pohrebisko. Hovorí sa, že hrob patrí pánom a pani Hassalovým. Miestni verili, že sú upírmi, keď mŕtvy Hassal v posteli zakričal. Keď ho pochovali, vrazili mu do srdca kôl, na hrob položili kamennú dosku, zapichli železné kolíky do zeme a priviazali ich ťažkými reťazami. Tento chudák sa už nebude môcť ani len v hrobe obracať.
Poslednou zaujímavosťou je niečo, čo je pre ostrov asi najtypickejšie a vďaka čomu ho mimo motorkárských pretekov poznajú všade vo svete. Sú to Manské bezchvosté mačky. Nie je úplne jasné, ako sa miestne mačky dostali k stavu, v ktorom nemajú chvosty, výskumníci však naznačujú, že ide o druh genetickej mutácie. Niektoré vrhy mačiatok sa totiž rodia so zmesou bez chvosta a mačiatok s chvostom. Chvosty normálnej dĺžky sú známe ako „longies“, bezchvosté sa nazývajú „rumpies“, zatiaľ čo ostatné s pahýľmi sa nazývajú „stumpies“.
