V roku 2022 sa k vládkyniam, ktoré vo svete zanechali výraznú stopu, pridala aj kráľovná Alžbeta II. Bola známa najmä svojimi službami verejnosti. Pridala sa na zoznam kráľovien, cisárovien či vládkyň, ktoré sa vzopreli rodovým zaužívaným konvenciám, a tiež viedli armády. Nezáležalo na tom, či išlo o kráľovnú na základe nástupníctva, manželstva alebo či len zastupovala kráľa počas neprítomnosti, tieto ženy využili svoj titul na to, aby zmenili svet. Najmocnejšie kráľovné v histórii môžeme nájsť skutočne po celom svete. Všetky mali odvahu, vodcovské schopnosti a strategickú inteligenciu na to, aby uniesli váhu kráľovskej koruny, píše sa na portáli History Collection.
Faraónka Hatshepsut
Bola jednou z mála egyptských faraónok a jej vláda začínala tradičnou cestou, keď sa vydala za faraóna Thutmoseho II. Po jeho smrti slúžila ako regentka (osoba, ktorá vykonáva právomoci panovníka v jeho mene, pozn. red.), keďže ich nevlastný syn bol neplnoletý. Preto sa sama vyhlásila za faraónku.
Vedci sa domnievajú, že v tomto prípade nešlo o uchopenie moci. Mal to byť nevyhnutný krok, ktorý mal zabrániť hrozbe zo strany iných kráľovských rodov, aby im neukradli trón. Aj napriek tomu, že nosila faraónsku bradu, presadzovala sa ako žena a dokumenty podpisovala ako „Jeho Veličenstvo sama“ alebo „Dcéra Re.“
Okrem toho uzatvárala spojenectvá s inými národmi prostredníctvom obchodu a diplomacie, nesnažila sa vyvolávať žiadne vojny. Zanechala za sebe dedičstvo projektov verejných prác, ktoré slúžili na pomoc jej ľudu. Neskorší egyptskí faraóni ale jej odkaz vôbec neprijali a snažili sa jej pamiatku vymazať. To sa im nepodarilo. V jej hrobke a chrámoch sa nachádzajú rôzne záznamy či artefakty, ktoré hovoria o tom, ako vládla.
Kráľovná Nefertiti
Bola hlavnou manželkou faraóna Achnatona. Obaja vládli práve počas obdobia, ktoré sa vyznačovalo prosperitou a bohatstvom Egypta. Nefertiti sa nenarodila ako kráľovná, ale podľa historikov sa nevydala z politických alebo ekonomických dôvodov. Podľa nich sa vydala práve preto, že faraóna milovala a ich manželstvo bolo z lásky. Na snímkach, ktoré sa zachovali, sú zobrazení, ako sa hrajú so svojimi deťmi a bozkávajú ich, čo je pomerne vzácny prejav náklonnosti.
Faraón svoju lásku k Nefretiti prejavoval aj tým, ako ju zobrazoval v náboženských nápisoch. V nich mala pri ňom prestížnu úlohu, najmä pri náboženských obradoch, ktoré boli zaznamenané na stenách hrobiek či iných pamiatkach. Pre seba a svoju manželku dal urobiť rovnako veľké sochy a vyhlásil ju za „veľkú manželku“, druhú po ňom.
Livia Drusilla
Bola to prvá rímska cisárovná. Vydala sa za Augusta Livia a stala sa jeho poradkyňou. V ríši mala veľkú moc a podporovala svojho manžela aj pri veľkých rozhodnutiach, ako bol prechod z republiky na cisárstvo. Dávala si ale pri tom pozor, aby svojho muža nezatienila, ale aj napriek tomu vyjadrovala svoje názory na vládne záležitosti slobodne. Rola cisárovnej so sebou niesla aj množstvo výhod – mala prístup do prvých radov v arénach či divadlách, bola finančne nezávislá a bola majiteľkou prvotriednych nehnuteľností v Palatíne.
Ale aj napriek tomu sa medzi ľuďmi šírili o nej klebety. Podozrievali ju zo zabitia Augustových vnukov, aby tým uvoľnila cestu k cisárstvu svojmu synovi a okrem toho ju neskôr obviňovali aj zo smrti samotného Augusta.
Kleopatra VII Philopater
Väčšina z nás túto poslednú vládkyňu Egypta pozná. Vládla pred rímskou okupáciou v roku 30 pred Kr. Nevládla úplne osamote, technicky mala vládnuť spolu s jej mladším bratom, následne s ďalším až skončila vládnuť so svojím synom. Kleopatra ale nad všetkými dominovala svojimi diplomatickými schopnosťami, ovládala množstvo jazykov a vynikala aj vojenským vedením. To využila na zmocnenie sa trónu jedného zo svojich bratov.
Za jej vlády ale Egypt prosperoval a tiež sa venovala aj nadväzovaniu spojenectiev, ale aj afér s mocnými rímskymi vodcami, ako bol napríklad Július Cézar či Marco Antonio. Financovala rímske vojenské kampane výmenou za návrat Rímom okupovaných území v Egypte. V roku 31 pred naším letopočtom prehrala bitku pri Aktiu a následne zomrela. Napriek tomu jej vplyv a moc nad jednou z hlavných mocností starovekého sveta upevnil jej miesto v dejinách.
Cisárovná Theodora
Jej príbeh je nezvyčajný. Predtým, ako sa stala cisárovnou, bola herečkou, milenkou bohatých mužov a prostitútkou, čo bolo pre herečky v tej dobe bežné. Srdce Justiniána si získala po tom, čo konvertovala na ranú vetvu kresťanstva. Keď sa Justinián stal cisárom, Theodora sa ako cisárovná zamerala na prospech žien žijúcich v ríši. Presadzovala zákony, ktoré mali za úlohu chrániť dievčatá pred sexuálnym otroctvom, taktiež sa venovala aj zriaďovaniu domov pre bývalé prostitútky, vykázala majiteľov bordelov z veľkých miest a tiež zaviedla zákony proti znásilneniu. Počas svojej činnosti si ale dávala pozor na dámy z vyšších vrstiev, ktoré ohrozovali jej postavenie. Povesti hovoria, že sa mala podieľať na smrti a mučení tých, ktoré jej moc ohrozovali.
Razia Sultan
Bola to prvá a zároveň jediná žena, ktorá sa stala sultánkou v Indii a vládla na dvore v Dillí. V islamských štátoch takúto moc žena nikdy nemala. Vládnucu moc mala sama, nie prostredníctvom syna či manžela. Bola dcérou bývalého otroka, vypracovala sa na guvernérku a následne na sultánku. Okrem toho bola vyškolená vo vojenskej stratégii, vláde a diplomacii. Po vražde jej brata si nárokovala na trón. Získala si rešpekt u úradníkov či svojich ľudí, rozšírila územie či obchod a zlepšila sa tiež aj infraštruktúra. Nebolo to ale všetko úplne také ružové, ako sa zdalo. Jeden z jej bratov sa totiž pokúšal ukradnúť si trón pre seba. Počas tohto súrodeneckého súboja napokon zahynula.
Kráľovná Alžbeta I.
Vynikala svojou vzdelanosťou a inteligenciou a jej vláda sa považuje za „jednu z najslávnejších v anglických dejinách“, a to aj napriek ťažkým hospodárskym obdobiam, ktoré krajinou otriasali. Bola voči ľuďom, ktorí praktizovali svoju vieru ústretovejšia ako jej sestra Mary. Venovala sa tiež aj posilňovaniu anglikánskej cirkvi. Všetko sa ale zmenilo v roku 1570, keď pápež nariadil, že ľudia sú slobodní od jej vlády. Po tom, čo ju to ohrozilo na živote, zaviedla zákony proti katolíkom a ukončila náboženský kompromis.
Ako panovníčka príliš nekonala a odkladala rozhodnutia s nádejou, že sa nejak vyriešia. V prípade potreby ale konala prezieravo a podnikala rozhodné kroky, aby potlačila vzburu a hrozby, ktoré prichádzali z Írska, Škótska, Španielska a Francúzska.
Mária, kráľovná Škótska
Kráľovnou sa stala, keď mala len šesť dní, keďže jej v tom čase zomrel otec. Pôvodne mala dohodnutý sobáš s princom Eduardom, synom kráľa Henricha VIII., čo malo slúžiť na uzatvorenie spojenectva medzi Anglickom a Škótskom. Dohoda zlyhala a vydala sa napokon za francúzskeho dauphina. Po jeho smrti sa vrátila do svojej rodnej krajiny a vydala sa opäť, tentokrát za Henryho, lorda Darnleyho. V roku 1567 násilne zomrel a zanechal Máriu ako vdovu s malým synom, budúcim kráľom Jakubom. Napokon sa vydala opäť, ale s týmto sobášom neboli spokojní páni kongregácie, keďže muž bol podozrivý z vraždy lorda Darnleyho. Podozrenie viedlo k tomu, že ju uväznili na hrade Lochleven, ale podarilo sa jej ujsť do Anglicka. Tam ju na 19 rokov uväznila kráľovná Alžbeta I., ktorá Máriu podozrievala zo sprisahania s cieľom zmocniť sa jej koruny. Celé to skončilo, keď ju uznali vinnou a v roku 1687 ju popravili.
Christina zo Švédska
Kráľovnou sa stala v roku 1632, keď mala šesť rokov a v roku 1644 prevzala povinnosti kráľovnej. Jej vládu od začiatku ohrozoval poľský kráľ, ktorý mal na trón nárok. Aj napriek tomu, že bol potrebný dedič, ktorý by dokázal zabrániť Poľsku nárokovať si na trón, sa Christina nikdy nevydala. Namiesto toho za svojho dediča vymenovala svojho bratranca Karola Gustáva. Svoju vášeň našla vo vede a umení, ktoré podporovala v nádeji, že vytvorí „Atény severu.“
Okrem toho prispela k vyjednaniu mierovej zmluvy a ukončeniu 30-ročnej vojny. V úlohe panovníčky sa ale vôbec necítila dobre a napokon konvertovala na katolicizmus, ktorý bol vo Švédsku zakázaný. V roku 1655 sa vzdala trónu, odišla do Ríma a začala sa venovať vede a kultúre.
Kráľovná Margaret z Dánska
Podobne ako kráľovná Alžbeta II. vládla v konštitučnej monarchii a zároveň bola verejnou osobnosťou. Zastávala funkciu ceremoniálnej hlavy štátu a diplomacie. Nepodieľala sa na verejnej správe a o štátnych záležitostiach sa dozvedala zo stretnutí s predsedom vlády a ministrami zahraničných vecí. Taktiež nebola spojená so žiadnou politickou stranou. Ak sa pýtaš, čo mala vo svojej právomoci, tak to bolo formálne zostavovanie vlády po voľbách a taktiež dohliadala na Štátnu radu a bola hlavou dánskej cirkvi. Známa bola predovšetkým tým, že milovala umenie a kultúru. V 70. rokoch 20. storočia dokonca namaľovala scény z Pána prsteňov, ktoré poslala aj samotnému autorovi, ktorý ich napokon zaradil do dánskych vydaní.
