30. januára v roku 2000 pretrhlo priehradu v banskom odkalisku v severnom Rumunsku 100 000 metrov kubických kontaminovanej vody. 40 kilometrov dlhý tok toxickej vody so 120 tonami kyanidu v priebehu niekoľkých dní zničil takmer celý ekosystém v rieke Tisa. Od mikróbov až po vydry.
Vyhovárali sa na počasie
Nehoda sa stala, keď sa roztrhla nádrž používaná na spracovanie zlata v bani Aural pri 120-tisícovom meste Baia Mare. Austrálska spoločnosť Esmerelda Exploration, ktorá prevádzkovala Aural ako spoločný podnik s rumunskou vládou, pripísala záplavy nadmerným zrážkam.
Vrch hrádze sa po výdatných dažďoch pretrhol 30. januára o pol jedenástej večer. Obrovská vlna kalu sa s nesmiernou silou prehnala cez obec Bozinta Mare a cez polia do riečneho systému Lapus, Szamos, Tisa a Dunaj, ktorý sa vlieva do Čierneho mora. Oprava prielomu trvala 70 robotníkom a niekoľkým buldozérom 51 hodín.
Keď sa kyanid prvýkrát vylial do rumunskej rieky Szamos, vtedajšie testy ukázali, že koncentrácie kyanidu a škodlivých ťažkých kovov boli 700-krát vyššie ako povolená úroveň. Najväčšiu škodu však táto katastrofa spôsobila na druhej najväčšej rieke Maďarska, Tise.
1300 ton uhynutých rýb
Podľa ekológov sa podarilo vyloviť približne 1300 ton uhynutých rýb. 2,5 milióna Maďarov boli ohrozených kontaminovaním pitnej vody a 15-tisíc pracovníkov v rybárskom priemysle stratilo živobytie. Stovky ľudí najbližších dedinách od bane ešte niekoľko dní po havárii pociťovali príznaky otravy kyanidom.
Biológovia tvrdili, život v rieke v jej blízkosti by sa mal obnoviť do 10 až 20 rokov od nešťastia. Veria však, že niektoré škody sú nezvratné, pričom niekoľko druhov je považovaných za navždy stratené. Postihnutých bolo približne 62 druhov rýb z toho 20 chránených. Na niektorých územiach zahynulo takmer 80 percent všetkého živého.
Príroda zabránila ešte väčšej katastrofe
Po pár dňoch sa kontaminovaná voda dostala do Dunaja. Našťastie príroda vytušila, že nie je niečo v poriadku a extrémnymi dažďami a záplavami zriedila a vyplavila ťažké kovy z rieky. Koncentrácia škodlivín sa aj vďaka prírode zmenšila a kyanid nenarobil ešte väčšie škody.
Maďarsko požadovalo od rumunsko-austrálskej ťažobnej spoločnosti, ktorá vlastní zlatú baňu Aurul, zaplatenie škôd vo výške 110 miliónov eur. Firma Aurul však odmietla mimosúdne vyrovnanie a v roku 2006 súd rozhodol, že za katastrofu je zodpovedná spoločnosť Transgold, nástupca Aurulu. Transgold ale nakoniec tiež skončil v konkurze, aby sa vyhol plateniu škôd.
Zanedbaná bezpečnosť
Austrálska spoločnosť začala ťažiť zlato v bani Aural v apríli 1999 no hneď od začiatku sa stretávali s ťažkosťami. Snažili sa totiž využiť staré odkaliská z ťažobných aktivít v minulosti. Potrubný systém vedúci z továrne do odkaliska a späť do továrne nebol bezpečný, čo viedlo k opakovaným únikom. Hrádza obklopujúca kotlinu nebola podľa správy od Green Peace dostatočne pevná a bola postavená z pôdy a piesku namiesto pevnejších materiálov. Druhá, ochranná priehrada neexistovala vôbec.
V regióne Baia Mare má ťažba zlata tradíciu už viac ako 2500 rokov. Ťažba neželezných kovov nie je nikdy „čistý“ proces, pretože všetky vzácne kovy na Zemi sprevádza rad ďalších toxických ťažkých kovov, ako je olovo, kadmium, meď, zinok a arzén. Počas 60. rokov 20. storočia zaviedla rumunská štátna spoločnosť REMIN mimoriadne toxický a nebezpečný proces „kyanidového lúhovania“.
Príčina úspešného nástupu kyanidovej metódy je založená na tom, že oproti iným metódam umožňuje získať z horniny takmer o 37 percent viac kovu, čím dosahuje účinnosť až 97 percent. Kyanidová metóda sa preto používa aj pri ťažbe, kde je obsah zlata nízky a kde by sa už z ekonomických dôvodov neoplatilo ťažiť inými metódami.
