Úprimne sa priznávam, že sa dnes sama pred sebou hanbím, že som Ivetke robila schválnosti – nie veľké, ale pre ňu iste dosť nepríjemné. Správala som sa ako tvrdohlavá tetka, ktorá prehltla všetku múdrosť sveta. A nechápem, že so mnou mala takú trpezlivosť. Po všetkom, čo pre mňa v posledných mesiacoch urobila, by si zaslúžila svätožiaru a metál.
Moja nevesta je veľká športovkyňa, pracuje ako cvičiteľka rôznych druhov cvičení, a aj sa profesionálne zaoberá zdravou výživou. K láske k pohybu aj zdravej strave pochopiteľne vedie aj svojich dvoch synov – päťročného Lukáška a trojročného Tomáška. Chlapci boli dlho na materskom mlieku, čo som často zosmiešňovala a snažila sa im podstrkovať rôzne „dobroty“. Vysmievala som sa domácim zeleninovým príkrmom aj obilným kašiam, zdravým sušienkam aj domácim sladkostiam zo sušeného ovocia a obilnín.
Nikdy som nezabudla zdôrazniť, že syn vyrástol na krupicovej kaši zo Sunaru, čiernom čaji a omáčkach s knedľou. Nevesta sa zvyčajne len usmiala a išla radšej – teraz už to chápem – okopávať svoju minizáhradku. Ivetka si totiž pestovala aj vlastnú zeleninu a ovocie. Dokonca si do malej záhradky v mestskej radovej zástavbe na veľkú radosť chalanov aj detí z okolia kúpila štyri mini sliepočky, aby mali domáce vajíčka.
Z nevesty, ktorá vyrástla v Bratislave, som si robila žarty a vnúčikom som aj ďalej s obľubou kuchtila rôzne kupované dobroty a „zakázané“ jedlá. Keď boli u nás, mohli sedieť celé dni pri rozprávkach a zobať sladkosti.
„Doma si užijú pohybu a brokolice ažaž!“ hovorievala som manželovi. Nevestu to pochopiteľne hnevalo, vždy ma slušne prosila, aby som chalanov nenapchávala údeninami, sladkosťami, presladenými limonádami a aby som ich nenechávala sedieť dlho pri počítači či televízore.
„Soňa, vy tu máte také krásne lesy, vezmite vnukov na prechádzku. Veľmi radi zbierajú bylinky, huby, čučoriedky, maliny – bude ich to baviť,“ žiadala ma opakovane a vždy nadmieru slušne nevesta. Lenže ja som to na just neurobila.
Zdalo sa mi, že vnukov zbytočne trápi, že ten zdravý životný štýl a všetky tie bio veci príšerne preháňa. Prehliadala som, že sú chlapci zdraví a stále plní energie. Úplne som neznášala, ako ich necháva pobehovať vonku naboso, podľa môjho aj málo oblečených, ako ich otužuje, chodí s nimi do sauny a ako všetko rieši bylinkami – alternatívne, ako sa dnes hovorí. Ivetka sa párkrát taktne snažila hovoriť mi do duše, ale rýchlo pochopila, že u mňa nepochodí.
„Telo musí ísť do hrobu poriadne zhumpľované!“ hovorievala som. Ivetka len krútila hlavou, ale nekomentovala to; vedela, že to nemá zmysel.
Náš vzťah bol pre tieto nezhody trochu napätý. Keby som ja bola na jej mieste, synov by som takej svokre „nepožičiavala“. Lenže Ivetka je Ivetka. Nemyslela na seba, na svoje ego a naše spory, ale na dobro detí. Chcela, aby mali babku a dedka. Chcela, aby na mňa s mužom mali pekné spomienky. A tak keď boli chlapci u nás, zaťala zuby a tvárila sa, že nevidí a nepočuje, ako jej synom podstrkujem sušienky aj cukríky.