Ako sa tie ostatné strety líšili od toho prvého? Ako si to vnímala, čo si prežívala? Čo bolo iné?
Keď som ochorela ja, bolo to iné. Mala som vtedy dvadsať osem rokov. Bolo to fyzicky oveľa ťažšie, lebo som desať mesiacov trpela neznesiteľnými bolesťami kostí a kĺbov a tiež vysokými horúčkami. A pridružilo sa k tomu pár ďalších nepríjemných symptómov. Takže to bolo pre mňa fyzicky veľmi vyčerpávajúce a tým pádom aj psychicky som tým prechádzala ťažšie. Na pôvod mojej choroby sa nevedelo celé mesiace prísť a to bolo pre mňa veľmi frustrujúce. Obišla som snáď všetkých špecialistov, akí len existujú a stále sa nevedelo prísť na to, čo mi je, keď moje telo bolo v takom dezolátnom stave. Moje výsledky krvi boli katastrofálne.
Lekári skúšali rôzne typy diagnóz, ktorým podriaďovali aj vyšetrenia. Kvôli podozreniu na leukémiu som musela podstúpiť odber kostnej drene, čo bol pre mňa naozaj extrémne bolestivý zákrok, vzhľadom na moje totálne vyslabnuté telo. Našťastie táto diagnóza sa u mňa nepotvrdila, no stále som bola v neistote, pretože lekári nevedeli prísť na to, čo mi vlastne je. Raz som sa pristihla pri tom, ako prosím Boha, aby ma buď vyliečil alebo nech si ma vezme. Po toľkých mesiacoch bolestí a vysokých horúčok som bola naozaj totálne unavená, vyčerpaná a ubolená a proste som už strácala chuť ďalej takto žiť bez vidiny na akékoľvek zlepšenie alebo liečbu. Na druhý deň som sa zamyslela nad tým, čo som si to vlastne želala. Vtedy mi došlo, že sa musím pozbierať, prestať sa ľutovať.
Urobiť všetko možné, aby som sa úplne neopustila a začala si aj sama pomáhať k svojmu uzdraveniu. Tam som si spomenula na všetko, čo ma naučila mamina a začala som to krok za krokom skúšať a praktizovať. Niečo mi išlo lepšie, niečo horšie ale rozhodla som sa nevzdať to. Až tento moment môjho precitnutia akoby dal všetky veci do pohybu. Zrazu ma poslali na jedno špeciálne vyšetrenie, kde sa konečne zistilo, že celý môj stav spôsobili lymfatické uzliny ukryté hlboko pod mojou kľúčnou kosťou. Prešla som si operáciou, čakaním na výsledky histológie. Medzitým som urobila veľa práce na sebe, aby som sa začala uzdravovať aj zvnútra a celé to nejak zafungovalo tak, že moja histológia dopadla bez malignity. A tak sa Boh asi rozhodol, že moje miesto je ešte tu na zemi. Z nejakého dôvodu. Táto choroba, hoci bola náročná, mi dala extrémne veľa. Veľa som sa pri nej o sebe naučila, veľa som pochopila a hlavne tam som si na vlastnej koži mohla vyskúšať, aké to je, pokúsiť sa uzdravovať a robiť všetko možné, len aby som si aj ja sama pomohla nájsť znova svoje zdravie. Ďalším mojím stretom s rakovinou bolo diagnostikovanie mojej sestry. Diagnostikovali jej agresívny typ mozgového nádoru. Tým, že sme prišli o obidvoch rodičov tak skoro, moju mladšiu sestru som tak nejak „ zdedila” do svojej starostlivosti.
Nikdy som ju nebrala ako sestru, ale skôr ako svoje „dieťa”, hoci zdedené. Mala som šestnásť a ona len jedenásť rokov, keď sme už nemali ani jedného z rodičov. Cítila som za ňu zodpovednosť a pocit, že ju mám nejako vychovať a postarať sa o ňu. Jej diagnóza mnou poriadne zamávala. V tej úvodnej fáze som veľmi plakala. Cítila som v sebe obrovský tlak a zodpovednosť, ľútosť, strach, hnev a frustráciu. Proste všetko dokopy. A to všetko nahromadené vnútri vo mne som potrebovala dostať zo seba von. Nedokázala by som ísť ďalej a byť jej nápomocná, pokiaľ by som tie pocity v sebe len umelo potlačila. Preto v prvé dni som si dala priestor, aby som sa v prvom rade pozbierala ja a aby som si pomohla ja sama, až potom som mohla začať pomáhať jej. A tiež ona potrebovala tých prvých pár dní na to, aby si všetky emócie z tej situácie ona sama v sebe nejako upratala. My všetci jej blízki sme jej ten priestor dopriali. Po pár dňoch sme si spolu sadli aj s jej manželom a našim bratom a všetci sme sa dohodli, že to spolu zvládneme. Že urobíme všetci všetko preto, aby sme jej pri jej uzdravovacom procese pomohli a do posledného možného momentu budeme veriť, že sa uzdraví.
Presedela som celé týždne za počítačom, aby som naštudovala všetko o jej diagnóze, vyžiadala som si názory aj od iných lekárov zo zahraničia a tiež som sa snažila nájsť príbehy ľudí s rovnakou diagnózou, ktorí to zvládli. A našla som ich, hoci nie u nás na Slovensku, ale v zahraničí. Na ten moment mi aj to stačilo. V duchu som si znovu povedala, že škoda, že k týmto veciam sa Slováci, ktorí neovládajú až tak angličtinu, vôbec nedostanú. Sestre som našla aj spôsoby alternatívnej liečby, ktorú sa rozhodla podstupovať popri svojej medicínskej liečbe.
Viedla som s ňou dlhé rozhovory o tom ako doteraz žila. Kládla som jej rôzne otázky, aby som zistila ako vlastne celé roky, ktoré žila ďaleko odo mňa kvôli jej štúdiu, fungovala. Vytvorila som jej akýsi “osobný audit”, ktorý mi dal obraz o tom, ako moja sestra žila posledných niekoľko rokov. Vypracovala som jej „manuál”, v ktorom som jej dopodrobna rozpísala ako ideme postupovať v jej uzdravovacom procese. Rozdelila som všetky úlohy, kto z nás z rodiny bude za ktoré činnosti zodpovedný. A hlavne som nastavila jej nový spôsob života. Kompletne som jej prepracovala plán stravovania, pohybu, myslenia a konania a veľa iných vecí. Ona to začala na moje prekvapenie úžasne prijímať a rešpektovať. Robila naozaj všetko, čo som jej odporučila.
Robila to všetko, pretože mi dôverovala a hlavne ona sama to chcela robiť. Chcela skúsiť všetko, čomu bola schopná uveriť a čo jej pripadalo vhodné pre ňu. Dnes sú to tri roky od jej diagnostikovania. Má za sebou operáciu, chemoterapiu a rádioterapiu. Všetko sme zvládali spolu a dnes sa má dobre a cíti sa ako zdravý človek. Či to znamená, že je vyliečená a jej choroba sa už nevráti? To nikto z nás nevieme. Na teraz nám všetkým stačí, že jej výsledky sú dobré práve tu a teraz. Keď neskôr diagnostikovali mojich niekoľkých blízkych priateľov, znova to bolo iné. Rakovinu som prežívala spolu s nimi, no znovu z iného uhlu pohľadu. Pomáhala som im, ako som vedela. Každý z nich bol iný, každý dokázal prijať iný druh pomoci, ale vždy som sa snažila každému z nich pomáhať tak, aby moja pomoc bola akoby „šitá na mieru“ práve im. Komukoľvek som kedykoľvek v tejto situácii pomohla, bolo to preto, lebo som veľmi dobre vedela ako sa cítia a čím si prechádzajú.