Pokrčila som plecami. Možno sa nejaké veci zdali totožné, ale Simonina výchova mi pripadala oveľa laxnejšia než Veronikina. Simona k nám navyše chodila málo, vraj sa jej u nás nepáči…
„A prečo sa jej u vás nepáči?“ zisťovala Oľga.
„Nie som na ňu vraj dostatočne dobrá. Lenže dá sa to, keď vidím, že Miško rastie ako drevo v lese? Stále lieta, jačí, namiesto toho, aby pokojne hral s Jankom hry.“
„Minule si hovorila, že Veronika má problémy so svojou svokrou. Alebo sa mi to pletie?“ pátrala ďalej Oľga a ja som si spomenula na posledné posedenie, keď sme preberali Karolovu matku
„To stále trvá,“ odvrkla som. „Veď tam aj chodí nerada. Stále majú poznámky na Janka, pritom je taký rozumný! Madam to však nevonia, deti vraj majú byť vonku, lietať, hrať sa, a nie byť stále zatvorené doma.“
„A mám ťa!“ zasmiala sa Oľga. „Pozrime, súboj nevesta verzus dcéra. Toto Simona nemôže nikdy vyhrať. A ty tiež nie, ak sa budeš chovať ako kvočka odmietajúca pustiť svoje kura medzi ostatné kurence. Nevesta ťa nebude mať rada rovnako, ako Veronika nemá rada svoju svokru. Pritom by ste navzájom mohli vidieť, aké škaredé to celé je!“
Nad tým, čo mi Oľga povedala, som premýšľala takmer celú noc. Stále som hľadala potvrdenie svojej pravdy, ďalšie a ďalšie dôkazy, keď sa syn sťažoval, aký je uťahaný, pritom ho Simona ešte po práci naháňala po obchodoch, pretože s Miškom sa jej samej zle nakupovalo.
Veronika mala v tomto výhodu, Karol s ňou jazdil po obchodoch každé popoludnie, aby mali čerstvé pečivo k večeri a k raňajkám. Lenže čo keď ani tie jeho cesty medzi regály neboli dobrovoľné? Možno sa aj Karol občas posťažoval svojej mame, že toho má plné zuby a manželka zase vymýšľa nezmysly…
Premýšľala som ďalej
Marián sa sťažoval, že keď sa vráti z práce, často u nich sedí Simonina mama a klebetia. Vraj Miška vyzdvihuje zo škôlky, tak si potom so Simonou dajú kávu a už ide reč. „Musím sa tváriť, že mi to nevadí, pritom som uťahaný ako kôň,“ vzdychal Marián neraz.
Ako správna mamička som ho vypočula, poľutovala a opäť som neveste pripísala na vrub ďalšiu čiernu bodku.
Lenže… Ja som u Veroniky tiež často „stvrdla“ do večera, keď som strážila Janka, a Karol nikdy nič nenamietal. Teda, aspoň nie nahlas. Keď som však nad tým takto premýšľala, asi by si bol dal namiesto klebetenia so svokrou radšej vaňu a večeru. Mne to nikdy nepovedal, ale niečo podobné asi hovoril svojej mame tiež pomerne často. Ďalšie body mi v hlave naskakovali ako výstražné výkričníky. Simona vraj nerada varila, čertila sa, že od nej chce Marián na večeru teplé jedlo, a ja som s ním súhlasila, pretože som si myslela, že po celom dni v zamestnaní na to má, samozrejme, nárok. Videla som však niekedy variť Veroniku, aj keď ona do práce nechodila?
Opuch z mojej mysle začal pomaly povoľovať a ja som si uvedomila, aká hlúpa som bola. Podporovala som dcéru v niečom, za čo som nevestu kritizovala. A pomerne neskrývane, uvedomila som si. Pritom Oľga mala pravdu, tie situácie boli ako cez kopirák.
Ráno som sa prebudila s elánom trošku všetko zmeniť. Nenápadne, aby som to zase veľmi neprehnala, skúsim dohovoriť synovi, pretože Simona vlastne nie je až taká zlá. Snaží sa, pracuje a varí, aj keď s frflaním. A dohovorím aj dcére, pretože ak so svojím prístupom niečo neurobí, nebude ju mať Karolova matka rada nikdy. A ktovie, ako to dopadne u nich doma.
Vďaka, Oľga, za to, že si mi otvorila oči. Nie je nevesta ako dcéra, ale obe sú matkami mojich vnúčat. Aj keď sú každé úplne iné, sú moje a ja ich mám rada obe rovnako. A dúfam, že sa aspoň sčasti naučím mať rovnako rada aj ich mamičky.
