Od nesplácania záväzkov voči Svetovej banke až po to, že zverejňovanie presných štatistík o inflácii je doslova trestným činom – existuje len málo hraníc dobrej správy vecí verejných, ktoré Argentína v priebehu desaťročí s radosťou neprekonala.
Zvolenie „anarchokapitalistu“ Javiera Mileiho za prezidenta, ktorý nahradil ľavicovo-populistický peronizmus Alberta Fernándeza, je prísľubom novej a vzrušujúcej kapitoly tohto príbehu.
Hlavným zdrojom kataklizmy je Mileiho navrhovaná domáca ekonomická šoková terapia – nahradenie pesa (ktoré označuje za „exkrement“) americkým dolárom a zníženie vládnych výdavkov o 15 percentuálnych bodov HDP – čo z neho sľubuje urobiť latinskoamerickú Liz Trussovú na steroidoch.
Znepokojujúce väzby jeho tábora na diktátorskú minulosť Argentíny tiež hrozia, že v krajine, ktorá je už aj tak rozhádaná, sa ešte viac prehĺbia rozpory.
Volebná podpora jeho ekonomických myšlienok v pomerne významnej krajine „globálneho juhu“ – Argentína, člen skupiny veľkých ekonomík G20, požiadala o vstup do zoskupenia rozvíjajúcich sa trhov Brics – ešte viac narúša predstavu, že uvedená kategória krajín má nejakú trvalú spoločnú geoekonomickú orientáciu.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 55% na dočítanie.
Zostáva vám 55% na dočítanie.